Žiť si ako Fico v žite (kostrbatá poznámka)

Mnohými očakávaný strach premiéra zo zodpovednosti za následky bezprecedentnej samovlády sa pomerne rýchlo vytratil a jeho miesto zaujali nikým a ničím nerušené autokratické vízie totálne ovládnutého (zmanipulovaného a zmagoreného) Slovenska. Dodávam, že pre "ab ovo" masochistickú Slovač bola táto existenciálna pohroma skôr módnym comeback-om k osvedčenej folklórnej tradícii než šokujúcou novinkou. Byť ovládaní, poddaní, vykrádaní, zneužívaní a zbabelohrdí na vlastnú mierumilovnosť je to, v čom sme skutoční profesionáli, bezkonkurenční majstri sveta. A ani nie novopečení, ale, žiaľ, odvekí.

Bývalí Ficoví súdruhovia, Vladimír M. s Jánom S., len čumia v nemom úžase ako amatérsky, staromódne, okato a sprosto robili po dlhé roky to, čo sa dá páchať aj oveľa rafinovanejším spôsobom. Nie sú k tomu potrebné bandasky slivovice, únosy ani nájomné vraždy, spontánne pästné súboje s novinármi ani šteláže plné demaršov zo strany EÚ. Všetko to svinstvo sa deje zrazu tak, ako by to bola najsamozrejmejšia vec na svete.

Za čias mečiarizmu mali občianske reakcie a sporadické aktivity opozície aspoň nejaký spoločenský dopad, nejaké to mizerné echo, ktoré dávalo sklamaným voličom akú takú nádej. Terazky, čo keby aj triedny nepriateľ zajtra dobyl parlament, sa ani lístok nepohne a nikomu ani nenapadne, že by sa veci v dohľadnej dobe mohli zmeniť k lepšiemu. Máme tu niečo, čo tu ešte nebolo. Ani v tej temnej, zatracovanej totalite.

Čas ukázal, že to, z čoho ešte prihlúpli komunisti mávali panický strach a bojovali proti nemu zo všetkých síl - lebo inštinktívne cítili možné ohrozenie - je dnes úplne, ale úplne zanedbateľná prkotina, ktorá sa už vôbec nenosí. Obzvlášť nie medzi autokratickými populistami, ktorých ľud miluje tak oddane, akoby ich za to platili. Hovorím o jednom z pilierov demokracie, o slobode nášho slova, po ktorej sme polstoročie túžobne túžili. Máme ju? Máme. Je to prejav demokracie? Je. Je nám to hovno platné? Je. Kto za to môže? Opozícia. Lebo keby sa v nej pravidelne neschádzali tí najlacnejší karieristi, ľudia s vydierateľnou minulosťou a magorovia, ktorí v mene svojich pofidérnych "vier a presvedčení" sú ochotní rozbíjať vlastné, horko-ťažko pozliepané, koalície (spomeňme si len na slovutnú kresťanskú slobodu svedomia a liberálnu zaťatosť holohlavých supermanov...a ktovie čo všetko) - žili by sme si tu teraz, na pokraji východoeurópskej civilizácie, ako prasce v žite (s tým žitom som to prehnal, ale iste tušíte na čo narážam).