Stáli nad nami a pri nás i v tie studené novembrové popoludnia, keď sme sa každoročne zhromažďovali okolo veľkého ústredného kríža na cintoríne, aby sme sa zúčastnili dušičkovej pobožnosti za zomrelých. My sme tých zomrelých ale nepoznali, o niektorých sme čo-to počuli, ale v tejto chvíli nás určite viac zaujímali plamienky stoviek kahancov a sviec, horiacich pred krížom. Toľko sme ich presúvali, hasili a znovu zapaľovali jednu od druhej, napriek neustálemu upozorňovaniu mamy, až sme boli celí od vosku, ba občas sa na kabáte zjavilo i prepálené miesto. Od kríža sme sa presunuli k hrobom prapredkov, kde pokračovali modlitby dospelých a naša hra s plamienkami a voskom, a podmanivé čaro dušičkového večera dokonali rozžiarené cintoríny v dedinkách, ktorými sme večer autom prechádzali cestou domov od starých rodičov. Neprišlo mi vtedy na tomto sviatku nič smutného, ťaživého, snáď len tie molové nápevy dušičkových piesní zneli trochu neveselo. A bál som sa aj keď sme vychádzali z kostola po dušičkovej omši a kantor za organom burácal: „Keď nebesia a zem budú sa triasť a chvieť, ty prídeš k nám v ten deň, bys' súdil tento svet.“ Ináč nebolo nad čím alebo kým plakať, veď sme boli obklopení živými. Nerozumel som, ako môže otec poťahovať nosom a mama si utierať slzy nad starým hrobom, kde ležal mne neznámy človek. Ja toto zaiste robiť nebudem, až budem veľký, hútal som.
Postupne sa však aj môj svet, dovtedy neochvejne krásny, krajina detstva, radosti a života, začal droliť. Ubúdalo nás. (Priestupný rok, 2022)
