Pozeral som na nešťastnicu Rapaičovú v gýčovej štylizácii akejsi pohanskej Sloveny, recitujúcu Proglas tupému stádu komunistov a ich pohrobkov, premiešanému s kadekým a neveril som vlastným očiam a ušiam.
„Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen,“ posadila hlas hlboko na bránicu striga z močiarov rozprestierajúcich sa kdesi medzi Vislou a Dneprom. Čo tam po anachronizmoch, čo tam po bludoch a najneuveriteľnejších myšlienkových kombináciách. Stačilo to pre zhromaždenú lúzu „života zvieracieho, žitia smilného, s nerozumným rozumom“, dobre to zapadlo do devínskeho podvečera, kde ona, pramatka Kvázislovanov koncelebrovala spolu s neviditeľnými i viditeľnými žrecmi prapodivnú blasfémiu, zneucťujúcu Boha, národ i jeho svätých.
Na pódium vystúpil kráľ všetkých verných a hlavne starých Slovákov, chlípna hrádza proti progresivizmu, ideový synkretik, čo zmiešal vedecký ateizmus s perúnmi, mokošami i novopaganistickým poňatím byzantskej misie, ktorá sa v jeho popletenej hlave spojila do jedovatej zmesi falošného panslávskeho epigónstva, ktoré sa stalo demodé už pred sto rokmi.
Hľadisko, vzpínajúce a vlniace sa s rečniacim karpatským Vandalom, ktorého predkovia asi nenašli kedysi dávno silu vyraziť do slnečnej Hispánie a zostali nohami po kolená v blate a prasacích výkaloch, (škoda, hádam by ich španielske slnce, červené vína a ľahká strava skultivovali, alebo by aspoň splynuli s ostatnými), nuž teda ten karpatský rabiát s červenkastou pokožkou i dušou tam táral aj so svojou družinou o akýchsi hodnotách, múdrych mužoch a o ich odkaze, po ktorom šliape svojími smradľavými, plebejsky hrčovitými nohami deň čo deň a vyzýval na nesvätú vojnu, čo ju už aj začal tým, že do čela starých Slovákov nechal inštalovať svojho sodomitského klauna, ktorému za dobré služby dal celý hrad, podobne ako slávny Stibor svojmu Beckovi.
A drístal, a drístal, zabúdajúc, že 5. júla sa patrí si pripomenúť začiatok nášho ozajstného primknutia k západnému civilizačnému okruhu, navzdory našej odlišnosti a nepopierateľným špecifikám. Ale aspoň my, hádam aj trochu príčetnejší, sme si mohli povedať, že gravitačná sila Západu bude zrejme silnejšia, ako ten červenokrký vagabund, čo si tam do huby bral svätých bratov i Jána Pavla II.
Musel som to vypnúť a jediné, čo prechádzalo mojou ubolenou a zdesenou mysľou, boli slová žalmu o zneuctenej vinici: „Prečo si zbúral jej ohradu a oberajú z nej všetci, čo idú okolo? Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver. Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval. Tí, čo ju vypálili od koreňa, pred hrozbou tvojej tváre zahynú.“
P.S.: Ešteže v rámci všetkých tých šialených rituálov na Devíne rovno neodovzdali Orbánovi aj bieleho koňa, ako tvrdia maďarskí akože historici o Svätoplukových synoch. Krajinu mu už tento svojstojný všivák odovzdal.
