Celkom nesmelo a akosi hanblivo sme si pripínali trikolóru na napochytre vytiahnuté vetrovky a kabáty tam, kde sme už mali čerstvú zelenú stužku. Bol som štvrták, gymnazista. Prvé dobrovoľné stotožnenie s podivnou krajinou, ktorá nám doposiaľ robila iba zle a napriek tomu od nás vyžadovala oddanosť telom aj dušou (to druhé bolelo zo všetkého najhoršie). A keď je niečo prvýkrát, človeku nie je všetko jedno. Odvtedy bolo veľa vecí prvýkrát. Prvé ozajstné zimomriavky pri štátnej hymne. Už žiaden “Kde domov muj - tam smrdi hnuj”, ako doposiaľ, prvýkrát “Zastavme ich bratia”, dovtedy sme sa zastavovali my sami, až sme celkom zastali, prvýkrát “Otče náš” v štátnom rozhlase a televízii a prvýkrát prezident, čo nám povedal, že “naša země nevzkvétá”, a že nám viac nebude klamať, aj že vyhlási slobodné voľby (uznajte, také čosi!!!) a pozve na návštevu pápeža. A prvýkrát nás náš prezident neoklamal. Vyhlásil slobodné voľby a do Československa prišiel Ján Pavol II.
“No, tak je hádam už teraz všetko dobre, nie?” pýta sa ma tou sympatickou, šušľavou škandinávskou angličtinou séra Hjalti Thorkelsson, u ktorého už tretí deň bývam po mojej trojtýždňovej cykloceste okolo Islandu a mne to príde ako z absurdnej drámy. Zhováram sa s katolíckym islandským kňazom, myslím že hádam jediným pôvodným Islanďanom v tomto posvätnom stave (séra je tam titul farárov, neviem ako volajú farárky, pretože islandskí luteráni majú viacej faráriek ako farárov, a slovenčina je v tomto veľmi hravá, tak to radšej nechám tak), nuž teda zhováram sa tam kdesi na najvzdialenejšom severe v Reykjavíku s islandským katolíckym farárom, riaditeľom katolíckej školy o už pár rokov neexistujúcej krajine a možno vďaka tej diaľke sa mi lepšie premieta, ako to bolo, čo sa stalo potom a ako to celé mohlo byť… A nie je…
“Potiaľto áno, séra Hjalti. Potiaľto všetko dobré,” hovorím tajomne no úctivo, ako ma naši naučili zhovárať sa s kňazmi, a v mysli mi bežia obrázky zo starého sveta. Vtedy to bolo v podstate len pár rokov, aj tak sa mi zdalo, že to sú už desaťročia.
“Nevím, zda vím, co je to zázrak…,” prekladám kostrbato do angličtiny a spomínam na odŕhajúceho prezidenta s riedkymi fúzikmi na ruzyňskom letisku, spomínam na slziace osadenstvo pred televíziou v izbe u tety na dedine, a spomínam, ale neprekladám, to nejde, na moje prvé ozajstné pohnutie, ktorému som nerozumel, zadúšal som sa ním, aj mi bolo nepríjemné, takto pred všetkými. Ale ten ráčkujúci, odkašliavajúci prezident vítajúci muža v bielom, to bola proste dychberúca a úplne nepravdepodobná scéna.
“Teraz už musí byť dobre, musí byť! Veď krajine požehnal pápež. A nie hocijaký, ale náš, Poliak, Wojtyla,” tlmočím séra Hjaltimu svoje vtedajšie presvedčenie a on z tónu môjho hlasu cíti, že som sa vtedy mýlil. Ono, príslušníci malých národov vedia o iných malých národoch viac, ako by ste čakali. Aj séra Hjalti čo-to vedel, len nechcel hneď na úvod hovoriť zlé veci, preto začal, že hádam je už všetko dobré. Teraz mi povedal iné, veď je kňaz, má to v popise práce: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok, ale nenájde. Vtedy si povie: »Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.« Keď ta príde, nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme so sebou sedem iných duchov, horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým. Tak to bude aj s týmto zlým pokolením.“
“Nie, to nie je len o tvojej vlasti,” prehovorí nezvyčajne prudko ináč veľmi pokojný séra Hjalti, keď vidí moje vypleštené oči, “to platí všeobecne, len mi to prišlo na um, keď tak o tom všetkom uvažujem.”
A keď o tom premýšľam teraz ja, tak mi príde veľmi múdre a prozreteľné, že nám Najvyšší nedáva spoznať veci budúce, lebo by sme upadli do malomyseľnosti už vtedy, v osemdesiatom deviatom, a ja by som upadol nanovo na Islande u séra Hjaltiho, keď som sa nazdával, že najhoršie máme hádam za sebou. A možno aj dnes by som zmalomyseľnel, keď mi príde, že horšie už hádam nebude, a pritom, ono to môže byť ešte aj horšie. Stačí si večer pozrieť správy, ako divé svine svojimi boľševicko-fašistickými rypákmi rozrývajú námestie SNP, to námestie, kde sa začínali rodiť nádeje a ideály, a z najvyšších miest sa nám prihovárajú kadejakí psychopati, mafiáni a vyprázdnené módne ikony, ktoré, zdá sa, nie je kým nahradiť. Došli ľudia. Alebo ani nikdy neboli? Neviem.
Ale, ako hovorí Sirachovec, „starosť o to, ako poznať budúcnosť, ruší myseľ”, a my nemáme potuchy, čo prinesie zajtrajší deň. A ešte že je tak. Napokon, aj dobre ešte môže byť, veď dnes sneží presne tak, ako vtedy v novembri. Aspoň u nás v Poprade. Tak snáď sa s tými vločkami na zem znesie aj kus lásky, viery a nádeje, a neroztopí sa to všetko tak, ako sa to stáva s novembrovým snehom.
