Na to, čo sa stalo takto pred tridsiatimi tromi rokmi si zaspomínam s Marekom Z. Mám na to hneď niekoľko dôvodov. Predovšetkým, bol to môj najlepší kamarát Boli sme kongeniálni v tom, ako sme obaja nenávideli socializmus, či čo sme to tu vtedy mali, a nielen v tom. Marek vedel presne, veľmi presne, čo cítim, a ja, hoci som bol ďaleko povrchnejší, som sa pri tom podivuhodnom flegmatikovi vedel upokojiť a vnímať rytmus jeho sveta a myslenia. A potom, Marek Z. nečíta blogy, takže sa asi nedozvie, že som to napísal, ak ma, pravda, niekto z vás nezradí. A keby aj, nech! Veď nič zlého nepoviem, a keď si aj niečo vymyslím, nuž, nemusím si po tých rokoch všetko pamätať presne do bodky.
“Už sa im to končí. Boľševikom. Majú prúser. V Prahe to už vrie, a príde to aj k nám, uvidíš.”
Neveril som jeho optimizmu. Veď mali tanky, vojakov, fízlov a za chrbtom Rusákov.
“Aj tebe sa konečne uľaví. Možno napokon aj dokončíš ten gympel.”
Prvýkrát to povedal nahlas. Vyniesol von tajomstvo, čo sa skrývalo za našimi rozhovormi o živote. Povedal to, čo sme obaja vedeli a spoločne sme o tom mlčali: Že viem, že ma kamarátsky ľutuje.
Tak toto už musí byť naozaj vážne, pomyslel som si vtedy. Marek sa demaskoval, nebolo cesty späť, boľševik musí padnúť, pretože zaznelo čosi, čo malo ostať nevypovedané. A boľševik sa zrútil. Mal síce tanky, fízlov aj nasrdených Rusákov, ale nemal chlapčenské tajomstvá, ktoré, keď sa prezradia, musí sa čosi stať A stalo sa, pár dní po našej stužkovej - áno, odohrala sa presne na deň pred tridsiatimi tromi rokmi.
Za tridsaťtri rokov sa dá spasiť ľudstvo, dá sa prežiť pekný život, urobiť kariéru, alebo aj celkom nič poriadneho, ale toto, pochopiteľne, nie je náš prípad. Nuž a dá sa aj veľa zloby narobiť, ako dokázali tí, čo sme ich vtedy zvrhli, ako sme si mysleli my, somári sprostí naivní.
Naše cesty s Marekom Z. sa rozišli a mali sme celkom rozdielne osudy. O tom jeho písať nebudem, lebo mi nedal zvolenie a ani o ňom veľa neviem. Len toľko som sa dozvedel, že ľahké to zrovna nemal. Ale veď ani ja, no aj tak to bolo prekných tridsaťtri. A tú stužku, čo nám vtedy pripli a my sme si ju potom prizdobili československou trikolórou, mám stále odloženú. Škoda, že trikolóru nie.
Počasie v týchto dňoch akoby kopírovalo samé seba vtedy dávno, tak sa spomína celkom ľahko. Keď si k tomu pustím Twilight od E.L.O., čo mi vtedy hučal z molitánových slúchadiel prehistorického walkmana Sanyo, ako som sa ponáhľal ľahko zasneženým chodníkom k autobusu, ktorý nás viezol do svitovského Spolcentra (stále tam je najlepší tanečný parket v okrese), tak je spomienka priamo dokonalá a ja sa vtiahnem do tej obrannej ulity, kde už čaká kamarát Marek Z. a znova prežívame stužkovú, keď nám triedna s kúskom zelenej látky odovzdala aj nádej, že veci sa môžu zmeniť. No a my sme si ju podfarbili bielo-modro-červeno, lebo naša vlasť sa zviechala a s ňou aj my. Ostatné už viete.
