Byl pozdní večer – první máj –
Večerní máj – byl lásky čas.
Písal sa rok 2004 a ja som bol ešte mladý, ipso facto náchylnejší k návalom mladíckej neurózy, ak som na to dostal príslušný popud. Nuž a musíte uznať, že vstup našej krajinky do EÚ bol impulzom ako šľak. Zemička medzi Dunajom a Tatrami vtedy prežívala svojich osem rokov slávy. Bolo to už dosť dlho po Mečiarovi a jeho banditoch a stále ešte pár rokov pred Ficom a jeho lúpežníkmi. Prijali nás do EÚ, boli sme odrazu súčasťou Západu, na ktorý som sa celú svoju mladosť díval dychtivým duševným zrakom pomedzi mreže na Devíne a ani len predstaviť som si nevedel, že my raz budeme oni. Že budeme jedno, rodina, spoločenstvo výnimočných.
Pravda, pár rušivých elementov tam onoho 1.5.2004 bolo, no, ako píšem, bol som mladý a mal som sklony nielen k prudkému prežívaniu silných emócií, ale aj k insitnej junošskej viere v ľudské dobro. Veď každý sa môže zmeniť, či nie?Pracoval som vtedy na slovenskom ministerstve zahraničia, ktoré bolo vedené „polepšeným“ MGIMákom Kukanom, ktorý bol obkolesený ďalšími, vtedy modrými MGIMákmi (áno, veľmi radi všetci nosili modré viazanky, lebo modrá bola dobrá). Len tak námatkovo spomeniem z Kukanovho úzkeho kruhu napríklad Mirka Džefry Lajčáka či Peťka Slejáda Kmeca. (Viete, ako obaja skončili, a to boli tí najmodrejší z modrých!) Ale tou moskovskou háveďou bolo ministerstvo prelezené skrz-naskrz.
(Trochu odbočím, ale niektoré veci treba vysvetliť: MGIMO bol akýsi sovietsky „Oxford“ pre deti boľševikov z celého Ostbloku. Najprv si ich predvarili na nejakom miestnom „tuzexovom“ gymnáziu, v našom prípade také bolo v Banskej Štiavnici, a potom ich už na šesť rokov zverili sovietskym súdruhom priamo v ruskej stolici. Na šesť rokov!!! Toľko mali k dispozícii prominentní sovietski politruci so 70 ročnou praxou z Lubianky, aby do nich namlátili správne hodnoty, teda bezpodmienečnú lásku k strane a nenávisť k všetkému, čo by len zdanlivo zapáchalo Západom. No a potom ich poslali ako misionárov svojho náboženstva bez Boha do krajín celého sveta. Takýmito smradmi sa hemžilo a stále hemží aj naše MZV a ja blb som si hovoril, že každý sa môže zmeniť. Áno, hádam každý, okrem vypatlancov preformátovaných sovietskym režimom. Tam je ten proces nezvratný.)
V pamätný prvý máj roku Pána 2004 som slúžil ako mladý diplomatík na ambasáde v Ottawe, ktoré tiež viedol súdruh MGIMák. Tí súdruhovia sa vedeli naoko rýchlo prešaltovať z mužíkov na západných diplomatov, akurát mali slizké, úskočné pohľady a nosili nekvalitné obleky, lebo boli lakomí a nemali kindesrtube. Okolo nášho vstupu na Západ urobili príslušnú parádu, hoci pritom škrípali zubami. Ten ottawský MGIMák napríklad nechal na stožiare vztýčiť vlajky EÚ a SR za zvukov oboch hymien zahraných na pravej garmoške. Irónia osudu? Možno. Veď on za to nemohol, že práve vtedy pôsobila v Ottawe slovenská harmonikárka. Ale bol to bizár na pohľadanie. Atribút Západu najzápadnejšieho a do toho plač ruskej ťahacej harmoniky sťaby plakala nad stratou vernej gubernie. A ešte nechal zasadiť akýsi strom, asi podľa vzoru stromov československo-sovietskeho priateľstva. Stal sa potom ten krehký prútik obľúbeným „piss pointom“ ottawských psíkov na vychádzke. Ktovie, či ešte žije, alebo ho načisto zožral psí moč podobne, ako boľševický mor rozpustil naše sny.
A ja som sa vtedy aj tak tešil, že sme tam, že hádam to najťažšie máme za sebou, že keď sme raz dnu, hoci aj niekde v zádverí, von nás už viac nevyduria. Mohol som ja vtedy tušiť, že jedného dňa na výročie vstupu do EÚ budeme na našich námestiach znovu počúvať priblblých politrukov s inteligenciou primeranou ich málozubému publiku a ich výkriky „spasiba“ ruským okupantom? Mohol som sa čo i len omylom nazdávať, že z tej vysnenej Únie budú chcieť niektorí vystúpiť dobrovoľne, napriek tomu, že bez nej by nemali ani na chleba a nekvalitný lieh?
Ale povedzme si to úprimne. Nie, ten atavisticky pôsobiaci bastard Goebelsa a Che Guevaru za nič nemôže. On je taký vymletý, že mu to nedochádza. Za všetko môžu tí, čo toho komedianta na tribúnu pustili. A potom sú na vine aj priblblé, alibistické politiky hrubých čiar a falošnej beztrestnosti, ktoré nám ktosi vnucuje už od osemdesiateho deviateho. Keby vtedy dostala boľševická svoloč, nomenklatúrni komunisti a eštebáci príslušné tresty za svoje činy, prinajmenšom také, že by im bolo zakázané podnikať, privatizovať a zúčastňovať sa politického života, oveľa rýchlejšie by sme sa striasli sovietskeho dedičstva a sovietskej mentality. Vtedy nás ale presviedčali (žiaľ aj tí „naši“), že keď zo spoločenského a politického života odstránime komunistov a eštébákov, zrúti sa nám podnikateľský sektor, tajná služba a znefunkčníme orgány štátnej správy. Tak sme ich zaplavili boľševickým morom - MGIMáci na MZV boli toho priamo učebnicovým príkladom - a teraz žneme plody sovietskej lži a idiotských rozhodnutí dôverčivých nežných revolucionárov. Náš vrchný etylik cestuje do Moskvy ešte častejšie, ako pred vojnou na Ukrajine, až to vyzerá ako nejaká obsedantno-kompulzívna porucha a jeho Blboš Sancho Panza na prvého mája z tribúny vykrikuje spasiba ruským okupantom v čase, keď títo vraždia tisíce, desiatky, stovky tisíc.
Včera bol prvý máj, bol lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
Kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
Květoucí strom lhal lásky žel.
A ja som si v ten vlahý večer povedal, že ten psychotik z bánovskej tribúny mal predsa len v jednej veci pravdu: VENCEREMOS. My jedného dňa zvíťazíme a táto boľševická lúza skončí tak, ako všetci kolaboranti a zradcovia. Ako, to si domyslite sami.
————————-
Moje “vážnejšie” písačky si môžte pozrieť, ideálne aj zakúpiť napríklad tu: https://www.martinus.sk/authors/rastislav-puchala
