V svojom videopríspevku k nedávnym parlamentným voľbám v Arménsku nám tento “akožeodborník” na medzinárodné vzťahy predviedol, že jeho mentálny svet sa blíži a kdesi v plus nekonečne aj pretína so svetom Roberta Fica, Milana Uhríka a ďalších rusofilných pomätencov. Daniška sa necháva počuť, že Arménsko, nachádzajúce sa v zovretí nie práve priateľsky naklonených, ak nie rovno nepriateľských krajín, je odkázané na spoluprácu s Ruskom na večné časy a nikdy inak a jeho proeurópske ambície sú takpovediac mimo misu. Upozorňujeme, že Daniška hovorí o osudovej odkázanosti Arménska na to Rusko, ktoré sa práve zmieta v ekonomickej a vojenskej agónii kvôli agresii na Ukrajine, na to Rusko, čo nechalo Arménsko pri nedávnom konflikte s Azerbajdžanom v kaši (dôsledky sú viac ako tristné), na to Rusko, ktoré bude mať najbližšie polstoročie čo robiť samo so sebou, ak vôbec prežije v takej podobe, v akej ho poznáme dnes. Veď Arménsko je odkázané na ruské uhľovodíky a na ruský trh, kam vozí svoj koňak a ďalšie produkty, tak aká je iná šanca? Rád by som pána, prepytujem pekne, experta Danišku upozornil, že keby takto uvažovali naši predchodcovia pred tridsiatimi šiestimi rokmi, tak sme dnes tam, kde aj Arménsko. Stále v „russkom mire“. V roku 1989 sme boli rovnako závislí na vtedy ešte Sovietskom zväze, náš hospodársky priestor tvorili skapínajúce ekonomiky krajín RVHP a zdalo sa, že z toho ruského (sovietskeho) sveta neexistuje cesty von. Kto nám vtedy pomohol, pán Daniška? Nie náhodou ten istý zlý Západ, ktorý teraz podáva pomocnú ruku sužovanému Arménsku, pričom si plne uvedomuje, že Arménsko je stále členom podivuhodného spolku pod názvom Euroázijská ekonomická únia (v preklade do ruštiny Russkij mir) a tým pádom jeho členstvo v EÚ nie je zatiaľ ani na obzore? Prvý krok však majú Arméni za sebou. Na rozdiel od Slovenska si zvolili lídra, ktorý chce Arménsko nalodiť na západnú orbitu. Neviem si predstaviť inú reakciu príčetného, konzervatívneho a geopoliticky zorientovaného politika, v tomto prípade europoslankyne Miriam Lexmann, ako prejavenie radosti a ochoty pomáhať starobylej kaukazskej krajine na ceste do nášho civilizačného okruhu, preč zo zmaru a bezperspektívnosti ruského sveta. Čo však Arménsku ponúka Daniška? Nuž, že od nich budeme kupovať viac koňaku. My zatiaľ budeme výdatne obchodovať na predaji zbraní susednému Azerbajdžanu, nech majú čím úbohým Arménom podkurovať.
Za zmienku stojí aj Daniškovo pohnutie nad osudom nešťastných arménskych pravoslávnych popov, ktorých dal Pašinjan trochu pritvrdým spôsobom do laty. Avšak, po prvé, išlo o bradatú bandu ruských rozviedčikov v kutniach a po druhé, práve po zásahu európskej diplomacie, vrátanie intervencie Lexmann, sa kroky arménskej vlády voči týmto ruským interbrigadistom v sutanách zmiernili. To však už Daniška netuší, alebo nechce tušiť. V tomto kontexte je zaujímavé, že sa Danišku podobné náboženské rozcítenie nezmocnilo po nedávnom ruskom bombardovaní Kyjevsko-pečerskej lavry.
Uvažujem, či je Jaroslav Daniška iba zahraničnopolitický analfabet alebo totálny cynik?
