V poslednom čase som počul už od viacerých Bratislavčanov, ale aj turistov, ktorí s deťmi chodia do prírody, že na prechádzky začali chodiť do lesov pri rakúsko-slovenských hraniciach. Aj peši to nie je ďaleko. Zostal som som prekvapený a takéto reakcie som teda nečakal. Títo ľudia totiž nie sú tí, ktorí chcú za každú cenu spoznať aj prírodu v neďalekom Rakúsku, ale pravidelní návštevníci lesoparku, ktorým je v podstate jedno v akom lese sa nachádzajú. Chcú byť proste dennodenne v prírode. Prečo tak začali robiť, jednoducho sa boja o svoju bezpečnosť. A na vine nie je lesná zver, ani ľudia, ale systém aký v bratislavskom lesoparku vládne. O rozbitých lesných cestách a chodníkoch od ťažkých mechanizmov zabezpečujúcich nezmyselnú ťažbu som už písal, ale teraz ide o bezpečnosť a strach pred novodobým fenoménom zbotahlíkov, ktorý sa už nevolá jachty, ale poľovníctvo. Je to jedno, ktorý je to deň v roku a ktorákoľvek denná alebo nočná hodina v lesoparku počujete streľbu zo všetkých strán. Nie organizované poľovačky, veď určitý odstrel treba robiť aj v lesoparku, ale jednotlivú streľbu osamelých "zálesákov" alebo malé skupiny "ostrostelcov". Samozrejme vo večerných hodinách častokrát nechýbajú ostré reflektory, ktoré plašia zver. Osobne som to zažil na Železnej studienku asi päťdesiat metrov od hlavného lesného chodníka, popri Vydrici. Na tento zúfalý stav už viacerí ľudia upozornili policajné hliadky, sami policajti na každé hlásenie síce prijdú, ale podľa ich vyjadrenia by potrebovali špeciálnu zásahovú jednotku. Na lesnú stráž môžete zabudnúť. Jej členov je síce ako maku, ale preukazy si vybojovali hlavne preto, aby mali povolený vstup autom do lesa a iné výhody. Riešenie je však v nedohľadne. Terajšie vedenie Mestských lesov s riaditeľom Vladimírom Kutkom tento problém riešiť nebude o tom som presvedčený a takisto som presvedčený, že tento problém nebude riešiť ani terajšie vedenie mesta na čele s primátorom Milanom Ftáčikom a úplne zabudnite na Okresný úrad Bratislava-odbor životného prostredia a ochrany prírody. Sedia tu totiž ľudia, ktorí tam nie sú preto, aby zastupovali potreby obyvateľov a návštevníkov Bratislavy, ale pracujú na tom, aby zvyšovali svoju dôležitosť. A na toto im zostáva iba úrad. Ako z nepodareného komunistického filmu. Ja som úradník kto je viac.
Keď si predstavím, že bratislavské lesy sú tak geograficky a prírodne zakomponované do hlavného mesta a devastáciu vidí nielen celé Slovensko, ale aj zahraniční navštevníci pretože nepatria len nám Bratislavčanom, ale všetkým, tak som skalopevne presvedčený, že ľudia ktorí o nich rozhodujú, teda vedenie mesta nepatria na svoje miesta, ale kdesi do púšte kde nič nepokazia, hoci ani tým som si nie istý.
