Bukowski je síce dobrý autor, ale Topol vám bude bližší.
Českého spisovateľa, prozaika, novinára, hudobníka (a bohviečo ešte) Jáchyma Topola som objavila pred rokom. Počula som na neho veľmi neurčité reakcie a preto som sa rozhodla ho "okoštovať". Niektorí mi vraveli, že je pesimista, píše samé hovna a jeho texty nemajú zmysel. Iní nešetrili svojimi superlatívami a o Jáchymovi spievali hotové ódy. I ja si jednu zaspievam! Je síce pesimista, ale v tom hnusne autentickom realizme mu ani iné nezostáva. Píše síce samé hovna, ale kto by písal samé fialky o drogách, feťákoch a socializme? A jeho texty zmysel skutočne majú, ale ono ich treba aspoň raz za život vidieť.
Ja som sa vrhla na jeho knížku Anděl z 1995. A aký pocit mi priniesla tato kniha? Svojou atmosférou mi hneď na začiatku pripomenula Wir Kinder vom Bahnhof Zoo (My deti zo stanice Zoo). Praha mi po pravde nikdy neprišla špinavjšia a nechutnejšia. Jatek, hlavný hrdina, ktorý je rovnako prehnitý ako samotné prostredie tomu nijako nepomáha. Feťák, rebel, mudrlant a chlap. V troch časových kompozíciách rozvetvuje jeho príbeh o minulosti, prítomnosti a budúcnoti. Dej nie je lineárne rozložený, ale posplietaný a rozhádzaný. Tento efekt umocňuje i stav v akom sa sám Jatek nachádza.
Najkrajšia pasáž knihy pre mňa bolo obdobie v Paríži. Chvíľkami to bola až čistá závisť, čo so mnou lomcovala. Jatek tam žije svoj bohémsky život s takým pátosom, že mi to normálne učarovalo.
A verdikt? Pred vašimi zrakmi sa deje všetko a zároveň nič. Mačkáte knihu silne v rukách a čakáte, že z nej potečie krv, ale márne. Len čítate a čítate. Vzduch vám príde zrazu trpkejší, svet skazenejší a minulosť už viac nevidíte ako retro-komunistické Pelíšky.
