Otázne je, či krajina pocítila za niektorého z premiérov zmenu a pokrok, či krajina a jej občania pocítili, že
niektorej vláde na jej osude záležalo a že nešlo len o stranícke nabaľovanie sa. To je zrejme otázka, ktorú je potrebné smerovať k občanom. A práve o nej budú predčasné parlamentné voľby. Budú o odpovedi občanov na otázku, akú vládu chce, akej bude môcť dôverovať a ktorá strana má silu priviesť Slovensko k prosperite.
Najčastejšia otázka, akú je dnes počuť v medziľudských rozhovoroch je: „Koho budeš voliť?“ Ľudia sa pýtajú jeden druhého, nechávajú sa ovplyvňovať názormi svojich blízkych, kamarátov či známych. Tí, ktorí dajú na názor odborníkov sa zasa snažia čítať čo najanalytickejšie príspevky v mienkotvorných novinách. Lenže takmer nikto nedokáže jasne a bez pochybností vysloviť jednoznačnú odpoveď a tým vyrieknuť názov politickej strany. Ľudia zvažujú, váhajú, kalkulujú a sumarizujú. Pre niektorých sú podstatné reformy, pre iných zasa hospodárenie s ich financiami, pre ďalších to môže byť sociálna politika či postoj k politike Európskej únie. U mladších je to napredovanie štátu a jeho demokratických princípov spojené s reformami približujúcimi sa západnému svetu a vyspelej ekonomike, rovnako ako možnosti práce a uplatnenia sa spojené s ponukou pracovných miest, ktoré sa na Slovensku vytvárajú. U starších zasa prevládajú sociálne istoty, zvýšenie dôchodkov, nižšie doplatky za lieky a čo najnižšia inflácia. Národovci zasa potrebujú vedieť, že vláda a parlament bijú nacionalistickým srdcom, ktoré bude vždy na prvom mieste bez ohľadu na potreby menšín či etnických skupín. Menšinoví voliči kladú dôraz na politiku zameranú na ich prosperitu a záujmy v spolužití so slovenskou spoločnosťou. Jednoducho, každý hľadá vládu podľa vlastného gusta, takú, ktorá bude zastupovať záujmy a potreby tých - ktorých občanov.
Mnohí pred voľbami naletia, respektíve uveria predvolebnej kampani a reklamnej propagande. Slogany na bilboardoch znejú a vyzerajú naozaj lákavo. Je ťažké odolať populistickým slovám a vierohodným sľubom, ktorých splnenie by bolo ideálom takmer celého Slovenska. Veď kto by nechcel podporiť slovenských umelcov alebo zaviesť rovnú šestnásťpercentnú daň? Kto by nechcel istoty a viac práce na Slovensku? Kto neverí slovám ako zodpovedne pre Slovensko a menšiny či pre budúce generácie? Paleta je naozaj široká a vybrať si heslo, ktoré sa hodí k súčasnej situácií kohokoľvek z občanov je ľahké. Takmer každý sa v jednom zo sloganov zrejme dokáže nájsť či s niektorým z nich sa stotožniť.
Horšie to už je, keď príde na „lámanie chleba“ a sľuby na predvolebných plagátoch majú začať politici aj plniť. Mesiac či dva po voľbách, alebo po prvých škandáloch strán v koalícií, sa už usmievajúce tváre na bilboardoch, ktoré ešte nik nestihol prelepiť, stávajú ironickými. Tieto tváre totiž hovorili to, čo si občania priali. Týmto usmiatym tváram občania a slovenská spoločnosť dôverovala len na to, aby sa zasa sklamala. Čo bude ďalej, ako a kam to bude pokračovať? Postupne sa znižuje a bude znižovať účasť občanov pri urnách do parlamentných volieb, postupne budú plagáty zbytočné. Tí, ktorí verili, že volia správne a že vedia, koho volia, už nebudú takí rozhodnutí a presvedčení ako doteraz. Už nebudú ani svojim nerozhodným a nadávajúcim známym vedieť povedať, koho voliť, a priklonia sa k tej postupne sa zväčšujúcej skupine (až väčšine ľudí), ktorá nebude mať koho voliť, a tak zostane radšej doma čakajúc na prvé výsledky. Tváre bez záujmu o veci verejné, tváre plné znechutenia. Po prvých výsledkoch príde pohoršené mávnutie rukou a odmietavé gesto naznačujúce: „Veď je to aj tak jedno, kradnú všetci rovnako.“
Kdesi bola napísanú múdra veta, ktorá vravela o skutočnej situácií v súčasnej politickej sfére: „Áno, kradnú všetci, no pozri na to, čo tie ktoré strany popri kradnutí spravili.“ Je podstatné vidieť a zamyslieť sa nad týmto výrokom, ktorý označuje chorú politickú mentalitu, aká na Slovensku je. Ak ide strana do politiky vedome s tým, že bude kradnúť majetky ľudí a že sa bude obohacovať zo štátnych peňazí, je to zvrátené. Politici už zrejme zabudli, že do politiky by mali ísť zastupovať záujmy občanov a že ide o verejnú a zodpovednú funkciu, nie o funkciu zlodeja. Choré sú pohnútky politikov, zástupcov občanov, ktorí kandidujú do parlamentu s pohnútkou získať moc a peniaze. Druhý aspekt tohto výroku tkvie v tom, že ľudia sú si vedomí a sú uzrozumení s faktom, že na Slovensku sa v politike kradne. Je smutné práve toto vedomie občanov, že o tom vedia a nič s tým nemôžu urobiť. Najsmutnejšie na tom je, že občania sa už dnes nerozhodujú s úmyslom zvoliť niekoho, komu veria, ale s úmyslom voliť čo najmenšie zlo. Takmer všetky ideály o slovenskej politike sa už v mysliach občanov rozplynuli a u tých, u ktorých ešte zostali, sa časom rozplynú tiež. Treba si uvedomiť, že občania by mali začať dôverovať ich zástupcom, mali by ísť voliť lebo chcú a veria v lepšiu budúcnosť a mali by voliť stranu z presvedčenia a nie preto, že ísť voliť je občianske právo.
Z politickej scény by mali konečne odísť tie staré strany, ktoré už dôveru úplne a nenávratne stratili. Mali by odovzdať svoje žezlá stranám novým s čistým štítom, ktoré ešte dôveryhodnosť alebo dokážu získať majú a chcú si ju medzi občanmi udržať aj počas ďalších dvadsiatich rokov.
