Roklina Kasagh

Stráviť deň na čerstvom vzduchu mimo hlavného mesta je vždy dobrý variant ako relaxovať. Kam vôbec pôjdeme sme sa dohodli operatívne ráno, po tom keď si najvyšší šéf misie organizácie Lekárov bez hraníc v Arménsku vyzdvihol svojich kolegov, veľkým terénnym autom označeným z každej strany, že to nie je vojenské vozidlo a že v aute nie sú žiadne zbrane.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Vyrazili sme len 30 km severne od Jerevanu smeromna Ashtarak do rokliny zvanej Kasagh, ktorá sa nachádza iba 1100 m.n.m. Riekarovnomerného názvu ako roklina omývajúca lávové kamene nám robila spoločnosť ajstarosť po celý deň. Auto sme nechali na bočnej ceste na začiatku rokliny a nakonci dediny Mughni a náš cieľ bol v nedohľadne, približne 5 hodínvoľnej chôdze. Cesta popri rieke sa po asi 2 km začala strácať, aleo brodení sme nemohli moc uvažovať, keďže mala farbu bielej kávy. Jednejpani sa to podarilo, avšak stálo ju to pocit suchého pohodlia v topánkach.Za ďalšie 2 km sme objavili most, čím sa ostatným nesmierne uľavilo. Sneh užnikde, tak niektorí pochodovali len v krátkom rukáve. Po vystúpaní nad roklinu,sme sa okrem hôr ocitli medzi pastiermi oviec. Konečne mali nejaké „vzrúšo“ –prišli cudzinci. Avšak nikto z nás nehovoril poriadne arménsky. Bolozaujímavé sledovať, ako sa okolo nás prehnali 3 rôzne stáda. Každý bača si tosvoje chráni, aby ho to za ním nedobehlo a aby to jeho nedobehlo to pred ním.Neviem síce kde sa chceli ísť pásť, ale trávy tam teda moc ešte nebolo.Posledný bača bol mládenec Vahe, sa prihovoril a bol nesmierne zvedavý ktosme a čo tam robíme a kam chceme ísť. S mojou chabou ruštinousom vykoktala čo som chcela. Ukazovala som na vzdialený kláštor a on miukazoval k nemu cestu na pravo nadroklinou. Moji spoločníci boli hodne dopredu a uberali sa iným smerom.Padlo totiž rozhodnutie, že sa k tomu kláštoru pôjde autom kvôli jednej slečne, ktorá nezvládala túru.Zišli sme zase do rokliny na odporúčanie dvoch bačov stredného stáda. Bačaposledného na mňa kričal, že ideme zle a musíme sa vrátiť, ale ako som mumala vysvetliť, že je to OK? OK to bolo do momentu, keď sme došli zasek rieke a museli ju prejsť. Tento krát žiaden most nehrozil a skutočne skúšať hĺbkuvody sa nám nechcelo. Začínalo byť vážne zaujímavé a už som bola dokoncavyzutá, keď sa nad nami zľutoval ďalší bača na opačnej strane riekya posunkami ukazoval, že máme ísť po prúde a zaviedol násk miestu, kde sme skákali na kamene. Ochotne nás čakal na poslednombalvane a podával nám ruku. Možnosnažil už dlhšiu dobu niečo naznačiť, ale zistili sme že je nemý. Takže keď lenticho stál, tak sme si ho moc nevšímali. Za to sme si všimli, že bačovia, ktorýnás poslali do rokliny postávali hore a sledovali nás.

Cieľmi dňa bolo navštíviť dva kláštory (aostať suchý). Prvý Hovhannavank zo 7. storočia známy pre výrobu rukopisov,bohatstvo nápisov na stenách a krásnu dekoratívnu rezbu. Nachádza sa v dedine Ohanavan po ľavej strane rokliny a minuli sme ho už hneď na začiatku túry, pohodine chôdze, ale nechceli sme sa zdržiavať a chceli sme ho navštíviť, ažna spiatočnej ceste. Keďže sa nám zmenili plány, spravili sme malý okruh prešlicez rieku a vrátili sa späť do Ohanavan. Už sme boli tak blízko, už námstačilo prejsť len niekoľko sto metrov a my sme tam prišli až za vyšehodiny. Z ničoho nič sa na dvore jedného domu zjavila starenkav cukríkovo ružovom pulóvri, cez ktorý mala prehodenú zelenú veľkú šatkua na hlave niečo ako turban zo šálu. Vysmiata, takmer bezzubá sa nedalaodbiť a strašne nás volala na kávu. Francúzky sa najprv zdráhali, a ja somnavrhla ísť, nech je sranda. Vošli sme dnu, do niečoho ako letná kuchyňa, ktorábola súčasťou pomerne veľkého, ale celkom zanedbaného domu. Všetko provizórne,no za 5 minút nebolo na stole voľného miesta! Sladká tolma (ryža so šošovicou,fazuľou a asi hrozienkami v kyslom kapustovom liste), mladá cibuľka,inými zelenými listami ako príloha, domáci ovčí syr, arménska káva, domácilavaš, muraba z mladých orechov, kompótová šťava z jabĺk, ovocie. Zhŕklasa celá rodina obzrieť si nás – Slovenka, Američan, 3 Francúzsky (a to chýbalešte Francúz s Kolumbijčankou). Nebolo jednoduché od nich odísť, sami námnaberali a zo všetkého sme museli ochutnať. Očividne boli radi, že to čomali, tak mohli dať na stôl a pohostiť nás a bolo vidieť na nichúprimnú radosť z návštevy. Babka sa nám chcela pochváliť, čo všetko chována dvore a v náručí nám doniesla malé kozľa ukázať. A na cestunám nabalili nám asi dve kilá jabĺk.
No, najedli sme sa statočne a konečne išli pozrieť konečne kláštor. O okoliekláštora sa očividne moc nestarali a zarazilo nás, že v areáli sapásli kozy a ovce. Vstupné sa do žiadneho kláštora nevyberá, ale predbránami areálu stále postávajú miestny predavači arménskych tradičnýchvýrobkov. Nasadli sme do auta a šli pozrieť kláštor, ktorý sme mali stálepred očami počas túry. Podľa Lonely planet, tento kláštor z 13. stor. bolešte krásnejší ako ten predchádzajúci. Na nás silnejší dojem urobila samotnácesta z dediny do dediny. Toľko odpadkov a iných smení, že chvíľami smemysleli, že prechádzame skládkou. To je jedna z vecí, ktoré jednoduchopatria k Arménsku, hlavne tesne po tom ako sa roztopí sneh. Dokonca aj podkláštorom, keď sme sa škriabali z rokliny, tak sme mali pocit, že idemecez skládku. Vôbec to nechápeme, prečo to robia a vôbec im to nevadí.