Len pri tom zákloneveľmi dozadu necúvajte, aby ste nezakopli o kamenný schod. Schod späť dominulosti. Len pár minút chôdze za hlavnou ulicou sa ocitnete ako niekde úplneinde. Na rozhraní 19. a 20. storočia, ktoré pripomína, ako vyzeralo celé centrum Jerevanu len predniekoľkými rokmi. Časť menom Kond pozná každý miestny - malé úzke uličky,kamenné stavby poplátané drevotrieskami, plechmi, doskami. Kde tu na ulicije lampa, ktorá ktovie či aspoň žmurká cez noc. Zamurované vodovodné kohútikyna uliciach, kde si chodia rodiny s vedrami po vodu. Spleť uličiek pôsobítrochu zvláštne, pretože to nevyzerá ako napríklad v gréckej metropole –zväčša nabielo zafarbené domy, ozdobené kvetmi a upravené okolia, ktoré súobjektom zvedavých turistov. Kond je nenápadne skrytý.
obr.1. nový Jerevan
obr. 2. starý Jerevan - Kond
Je víkend a naulici počuť detský džavot a búchanie lopty o stenu domu. Inde vidieť ako sa perie v lavóre, alebo saupratuje malý dvor, či len tak posedáva a fajčí. Deti to asi veľmi nevnímajú, žežijú pomerne v zložitých podmienkach. Pribehli ku mne dve, asi 12 ročnédievčatká, ktoré sa dali so mnou do reči v arménčine. Po rusky veľanevedeli, ale vyrozumela som, že fotoaparát bol pre nich veľmi atraktívnya začali mi pózovať, keď som im ponúkla, že si ich odfotografujem. Kráčalasom ďalej po akejsi hlavnej ulici, keď sa dievčatá z ničoho-nič opäťvynorili z nejakého bočného dvora.
Aj keď sa zdá, žežijú ako jedna veľká rodina, nepozná každý každého. Len tých najbližších prisvojom dome. Tých, s ktorými sa stretávajú pri kohútiku pri naberaní vody aleborodičia detí, ktoré chodia spolu do školy.
obr. 3. malé školáčky
obr.4. aj v takto sa býva
Odhodlala som saodfotografovať si jeden dom s malým dvorom s pár ľuďmi na ňoma rýchlo sa vytratiť. Nepodarilo sa. Počula som chlapčenský hlas, ako namňa niečo kričí. V ruštine mi povedal, že ma volá jeho mama. Že chcevedieť, prečo si ich fotografujem. Boli len dve možnosti – buď mi vynadajúalebo nie. Ocitla som sa v jednom z najstarších domov, ktorý mal možnosto rokov. Prijala som pozvanie dnu staršej ženy Sedy, ktorá posedávala preddomom so svojím mužom, ktorý sa tamnarodil a prežil celý život.. Bola tam malá predsieň, ktorá slúžilazároveň ako kuchyňa. Nízky strop a prítmie miestnosť opticky zmenšovali. Odtiaľsa išlo do jedinej izby bez okna s troma posteľami. Okno tam síce pôvodnebolo, ale hozastavali kvôli prístavbe pri dome.Všetko natesnané na sebe. Hneď vedľa tohto bol o niečo novší dom. 7 rokovstarý, teda prestavaný pred siedmymi rokmi. Bol to dom práve toho chlapcaa jeho ďalších troch bratov a mamy, ktorá ma volala. Tí mi zasponúkli, aby som vyšla hore na balkón a pozrela si to z vtáčejperspektívy. Najvýraznejšia budovaokolia bola asi 15 poschodová stavba,o ktorej som si myslela, že je nedostavaná. Chlapci - 13 ročné dvojičky,12 a 11 roční sa predbiehali, ktorý mi to povie v ruštinea ktorý v angličtine, že to bol hotel a dokonca 5-hviezdičkový zaoných čias Sovietskeho zväzu. Dnes je z toho iba chátrajúce torzo.
obr.5. dvor
obr. 6. výhľad z domu
obr. 7. bývalý 5. hviezdičkový hotel
Šla som ulicamiďalej, no občas sa stráca prehľad, či idete po ulici alebo či niekomu vbehnetedo dvora. Jedna z dvojičiek Gnel,ma dobehol a pridal sa ku mne. Sám mi povedal, že mi ukáže podobné starédomy a ich školu. Škola s ošarpanými oknami a opadanou omietkou užasi tiež niečo pamätá. Priamo v areáli je pár opustených starých domov,v ktorých nikto nebýva. Môj malý, alevýrečný sprievodca ma zobral dnu. Opatrne sme kráčali po polorozpadnutýchschodoch, aby sme sa neprepadli. Pootvoril dvere, aby som nahliadla do drobnýchprázdnych a tmavých izieb. Pri lúčení sa ešteso mnou chcel vyfotografovať, aby som naňho nezabudla.
obr.8. škola, kam chodia všetky deti, aby nemuseli do rušného mesta
obr. 9. malý spoločník
Tie fotografie jemu,jeho bratom a rodičom budú za pár rokov pripomínať ťažké, ale asi peknédetstvo, pretože o tri roky sa aj oni budú zakláňať a rukou si cloniťtvár, aby videli hore k výškam, ako rastú nové činžiaky tam, kde sa kedysiv labyrinte úzkych uličiek a starých domov hrávali na schovávačku.
obr. 10. plynové potrubie sa v celom Arménsku ťahá nad zemou. ale na čo je tam
tá vanička na konci akýchsi koľajníc som sa nedozvedela.
obr.11. schátralé domy už nemá zmysel opravovať
obr. 12. ulica
obr.13. ulica
obr. 14. beztarostné deti
obr. 15. niektorí predsa svoje domy prerobili
obr.16. takto si rodiny deň, čo deň chodia na ulicu po vodu
obr. 17. príjemné posedenie na priedomí
obr.18. oddych na ceste domov
obr. 19. ľahké práce sa kľudne robia pri vchodových dverách domu, aby
mali prehľad čo sa deje na ulici
obr.20. dvor s letnou kuchyňou
obr. 21. vybavenie domov je zväčsa veľmi jednoduché
obr.22. keďže sa im neoplatí investovať do domu, ktorý za pár rokov aj tak zbúrajú,
tak prečo si nekúpiť auto, ktoré ostane? ktovie, či pri kúpe merali jeho šírku či sa zmestí
na úzku uličku
obr. 23. stačilo iba ukázať fotoaparát a vidíte ako sa samé postavili do pozoru ;-)
obr. 24. keď tam človek chodí častejšie, deti ho poznajú. pribehnú sa aspoň
pozdraviť. Vždy je tam veselo, pretože prídu aj rodičia, ktorí pozývajú spontánne
na kávu
obr. 25. spokojne veselé deti, žiadne výdobytky modernej techniky im nechýbajú
obr. 26. Arméni radi veštia z kávy
obr. 27. Cida, jedna z obyvateliek Kondu v jedinej izbe ktorú mala. Veľmi príjemná žena,
ktorá vždy pohostila pochúťkami domácej výroby.
obr. 28. opustené domy
obr. 29. ani toto už nie je pár rokov obývané...
obr. 30. malá princezná
