Nadpis tohto článku môže vyznievať zavádzajúco. Väčšinou, keď hovoríme o kultúrnych alebo hodnotových koreňoch Európy a pozeráme pri tom hlboko do minulosti, tak máme na mysli buď jej kresťanské korene alebo tie, ktoré siahajú do obdobia antiky. Mnoho ľudí hľadá paralely medzi rozličnými svetovými náboženstvami nevynímajúc kresťanstvo a budhizmus. Tejto problematike by som sa nechcel venovať. V tejto úvahe by som chcel poukázať na spoločné črty budhizmu a antickej filozofie a to konkrétne helenistickej filozofie. V tomto bode asi väčšinu budhistov napadne, že to nemá veľký význam, pretože budhizmus je skôr súhrn metód, ako pracovať s našim životom ako s celkom, a hoci obsahuje množstvo filozofických konštrukcií, tie slúžia hlavne na podporu tejto praxe. Filozofia (tá nebudhistická) z pohľadu budhizmu častokrát predstavuje len akýsi súhrn formálnych tvrdení, ktoré pre praktický život nemajú veľký význam. Nepovažujem sa za nejakého experta na západnú filozofiu, ale minimálne v prípade helenistickej filozofie si dovolím tvrdiť, že sa jedná o chybný postoj. Jednotlivé filozofické školy, ktoré sa sformovali v tomto období ( približne 300-0 p.n.l.) sa dajú charakterizovať tým, že boli skôr životnými štýlmi než len súhrnom abstraktných pojmov. Ich cieľom nebolo len ponúknuť opis toho ako funguje svet s ohľadom na úroveň vtedajšieho poznania, ale hľadali odpovede na hlboké životné otázky (Ako správne žiť? Ako nájsť v živote šťastie?). A toto hľadanie, je taktiež ústredným motívom budhizmu.
Pri prvom pohľade je užitočné sa pozrieť na to, či vôbec došlo k nejakej kultúrnej výmene medzi starovekou gréckou kultúrou a ranným budhizmom. Podľa toho čo vieme, Buddha žil približne v 5 až 4 storočí p.n.l. To je obdobie v ktorom pôsobil v Aténach Sokrates. Jedná sa samozrejme o predhelenistické obdobie, a hoci v ich učeniach môžeme nájsť podobnosti, ako napríklad uvedomenie si toho, aké obmedzené je ľudské poznanie, a ako ťažko dávať jednoznačné odpovede na otázky, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú, neexistujú archeologické dôkazy, žeby v tomto období došlo k nejakej kultúrnej výmene. Samozrejme netreba sa čudovať, že ľudia z rozličných kútov sveta si kládli otázky o podstate existencie, smrteľnosti, hraniciach poznania a došli k podobným záverom bez toho, aby sa stretli. Taktiež nemožno úplne vylúčiť, že nedošlo k nejakému kontaktu, keďže oblasť severnej Indie, kde pôsobil Buddha a grécke mestské štáty sa nachádzali na hraniciach vtedajšej Perzskej ríše.
Historicky potvrdený kontakt medzi starovekou gréckou a indickou kultúrou nastal počas dobyvateľských výprav Alexandra Veľkého. Podľa historických zdrojov ho sprevádzali učenci Anaxarchos a Pyrrhon z Elidy o ktorom existuje záznam (grécky historik Diogenes Laertios), že v Indii diskutoval s tamojšími mudrcmi. Po návrate Pyrrhon začal učiť svoju filozofiu, z ktorej sa neskôr vyvinul filozofický smer pyrrhonizmus. Ten mal napríklad vplyv na sformovanie vtedajšieho akademického skepticizmu. Intenzívna výmena medzi gréckou a budhistickou kultúrou prebiehala najmä v oblasti, ktorá sa rozprestierala na pomedzí dnešného Afganistanu, Tadžikistanu a Uzbekistanu. Jednalo sa o tzv. Baktriu. Dnes napríklad vieme, že jeden z jej gréckych panovníkov Menander I bol patrónom budhizmu. Medzi zaujímavé artefakty ukazujúce miešanie týchto kultúr patria rozličné vyobrazenia Buddhovho ochrancu a bodhisatvu nazývaného Vajrapani, ktorého výzor bol inšpirovaný gréckou predstavou Herakla (https://www.britishmuseum.org/collection/object/A_1970-0718-1 (Curator's comments)).
Hoci existuje množstvo dôkazov o kontakte medzi indickou a helenistickou kultúrou treba povedať, že okrem vyššie zmieneného historického záznamu o Pyrrhonových diskusiách s indickými askétmi, ktorí samozrejme nemuseli byť budhisti, neexistujú jednoznačné dôkazy o vzájomnom ovplyvňovaní helenistických filozofických škôl a budhizmu (aspoň mi nie sú známe v čase písania tohto článku). To nám ale nebráni pozrieť sa na podobnosti v ich učeniach. Samozrejme podobnosť medzi nimi nie je žiadny nový objav a zaoberali sa ňou rozliční autori. Ďalej sa v texte miestami možno dostávam na špekulatívnu úroveň, ale tak ako som písal vyššie, ľudia v rozličných kultúrach si kládli podobné otázky a kľudne mohli dôjsť na rovnaké odpovede. Pokiaľ mi je známe, Buddha si nerobil nejaké sebecké nároky na poznanie a svoje učenia prezentoval ako “viditeľné v tomto živote“. Z jeho hľadiska nemá teda nejaké rozdeľovanie na indickú a grécku kultúru a určovanie nároku na pôvodné vlastníctvo nejakej myšlienky zmysel.
Príkladom podobnosti medzi budhizmom a helenistickou filozofiou je ústredný motív škôl stoicizmu, epikureizmu a pyrrhonizmu. V ich učeniach je množstvo odlišností a častokrát si na filozofickom poli konkurovali, ale ich spoločným cieľom bolo nájsť vnútorný kľud a oslobodiť sa od utrpenia, čo je samo o sebe cieľom budhizmu. Možno sa teraz dopustím opovážlivého zovšeobecnenia (to nevadí, predsa len sa jedná o úvahu), keď budem tvrdiť, že všetci spoločne identifikovali ako jeden zo zdrojov problémov túžbu. Samozrejme každý si našiel svoju cestu, ako sa s touto túžbou vysporiadať. Epikuros videl ako cieľ života prežívanie slasti, jeho cesta však nespočívala v získavaní príjemných prežitkov, ale hľadanie šťastia videl v zredukovaní našich túžob. Stoicizmus učil, že šťastie je v prijatí skutočnosti taká aká je, namiesto naháňania našich očakávaní a Pyrrhon učil, že šťastie spočíva v oslobodení sa od našej túžby vynášať vnútorné súdy. Motív túžby ako hlavného zdroja problémov prestupuje celý budhizmus (niektoré školy hovoria o nevedomosti ako hlavnom zdroji problémov, ale ak sa pozrieme na najrannejšie budhistické texty (Pali Canon) tak Buddha hovoril o túžbe). Budhizmus ponúka na tento “problém túžby“ tiež rozličné riešenia. Niektoré učenia túžbu vnímajú ako niečo, čo treba odstrániť, iné ju skôr skúšajú skrotiť, získať od nej odstup a využiť ju.
Ak sa pozrieme bližšie na učenia Pyrrhona a na text sútry Atthakavagga, ktorá sa považuje za zápis najranejšej formy budhizmu, (učenia budhizmu, tak ako texty všetkých svetový náboženstiev, boli spísané až po smrti ich autora a istý čas sa tradovali v ústnej podobe) podobnosť učení je ešte očividnejšia. Táto sútra hovorí o nezmyselnosti držania sa rozličných postojov a jednoznačných odpovedí (dogiem), ktorých platnosť sa nijak nedá overiť, čo je veľmi podobné tomu, čo hovoril Pyrrhon. Týka sa to nielen existenciálnych otázok ako „Existuje Boh? Existuje život po smrti? Je svet projekciou našej mysle?“, ale aj vnútorných súdov, ktoré vynášame neustále pri bežnom fungovaní (posudzovanie našich vzťahov, iných ľudí, naše politické názory,...). Samozrejme to neznamená upadnutie do akejsi nečinnosti a nič nehovoriacej neutrality. Umožňuje nám to získať odstup od situácií v ktorých sa nachádzame, nenechať sa strhnúť návykovými reakciami a tak jednať s nadhľadom. Pretože v konečnom dôsledku sa rozhodovať musíme, ak chceme žiť.
Rozdielom medzi týmito školami a budhizmom je samozrejme v tom, že helenistické filozofické školy nemajú (aspoň o nich neviem) sformalizovanú meditačnú prax tak ako budhistické školy. Niečo podobné ako meditácia vedomého prežívania „tu a teraz“ je prítomná v stoicizme, ale nemá podrobné meditačné inštrukcie ako množstvo budhistických meditačných praxí. Netreba ale zabúdať, že samotná meditácia v budhizme nepredstavuje cieľ, je len prostriedok nášho rozvoja. Z pohľadu budhizmu a aj helenistických filozofických škôl sa počíta hlavne to, ako sa obsah učení stáva súčasťou nášho života, a nie to, koľko času sme strávili vo formálnej meditačnej praxi.
Odkedy som sa začal zaoberať budhizmom, mnohokrát som bol svedkom rozličných diskusií kde ľudia, prezentujúci sami seba ako zástancov tradičných európskych hodnôt nazerali na budhizmus, ako na niečo cudzie a ohrozujúce konzistenciu európskej kultúry. Naopak u ľudí praktikujúcich budhizmus som stretol s odmietaním „výdobytkov “ európskej filozofie, ako niečoho zbytočného a nepraktického, niečoho čo nebolo zahrnuté v „dokonalých a kompletných“ Buddhových učeniach. Myslím si, že už pri letmom pohľade sa ukazuje, že skutočnosť môže byť oveľa komplexnejšia a zaujímavejšia ako takýto oklieštený prístup. Je samozrejme nemožné, aby som v tomto texte spravil kompletnú analýzu spoločných a rozdielnych čŕt tak komplexných filozofických systémov. Nemám na to ani dostatočné množstvo informácií ani zodpovedajúce vzdelanie. Mojím zámerom v tejto úvahe bolo skôr pootvoriť bránu na pomyslenej hradbe, ktorá stojí medzi predstavou akejsi unikátnosti a izolovanosti európskej filozofie a budhizmu.
Literatúra:
Khuddaka Nikāya, Udana 6.4, https://suttacentral.net/ud6.4/en/anandajoti
Anguttara Nikaya 6:47 https://suttacentral.net/an6.47/en/sujato
Samyutta Nikaya SN 56, https://suttacentral.net/sn56.11/en/bodhi
Khuddhaka Nikāya, Sutta Nipāta, Atthakavagga, https://suttacentral.net/snp-atthakavagga
Plato, Apology 21d; A. Andrea, J Overfield, The Human Record: Sources of Global History
Scharfstein, Ben-Ami (1998). A Comparative History of World Philosophy: From the Upanishads to Kant
Adrian Kuzminski, Pyrrhonism: How the Ancient Greeks Reinvented Buddhism 2008
Ioanna-Soultana Kotsori, Hellenistic Philosophy in Greek and Roman Times, Open Journal for Studies in Philosophy, 2019, 3(1), 1-6
https://www.iep.utm.edu/
Bodhi College Day of Celebration and Discovery, New thinking on mindfulness and a path of awakening in this life: Early Buddhism and Greek Philosophy, Stephen Batchelor and John Peacock, https://bodhi-college.org/events/24-early-buddhism-for-today/region-uk/
