Potom potreboval postaviť lego. S mamou. A hneď!Ale tá Verona znova reve. A chce mamu! A mliečko! A práve vtedy,keď nutne, naozaj nutne, a dokonca neodkladne, potrebuje mamu napostavenie lega on. Veď ju prekričí. Je predsa väčší, má silnejší hlas.
Máme stratégiu. Budem ho zapájať, ako veľkého brata, dostarostlivosti o sestričku: „Doniesol by si mi plienku, prosím?“ „Prečo tuvšetko musím robiť ja! Nech urobí niečo aj ona!“, frfle. „Lebo ty si veľký,a ona je maličká.“, argumentujem.
Tak nám začal dokazovať, že aj on je malý. Nemôže sa sámobliecť. Nemôže sám spať. Rozprávanie obmedzí na mama ham a posunkovú reč.Okrem chvíľ, keď trucuje. Vtedy vykričí všetko. Najlepšie v obchode, či naulici: „Mama, ty ma vôbec nemáš rada! Nikto ma nemá rád! Ty mi ničnedovolíš!...“
V 10. mesiacoch začala malá chodiť. Rýchlo sa naučíchodiť suverénne a bez pomoci. Tak si vojde, kam chce. Aj dodetskej. Rekonštruuje bratovi dráhu na vláčiky. Ibaže rekonštrukcia sa mocnedarí, na to je ešte malá. „Verona, už zmizni! Ty sprostá!“, a vynáša juvon. Lenže ona nechce. Tak búcha na dvere. A zas revú. Obaja.
Sestrička podrástla. Má rok. Chce mamu iba pre seba. Má nato nárok, má na to vek. A už sa nedá! Keď je syn chorý, odtláča ho odmamy, piští, aj ho kopne. Bojuje. Naučila sa. A dokonca aj rozpráva:„Dada, nééééééééé!“. No a Danko,zvaný Dada, vie bojovať a pišťať už dávno. Tak sa bijú.
Večer sa mi malý zdôverí: „Mami, ja som ju tak veľmi chcel.Ale to som ešte nevedel, že bude taká sprostá, a že mi bude brať mamu.“
Išli sme autom na dovolenku. Veronike je už dlho, nechcesedieť v sedačke. Tak, ako inak, plače. Braček sa najprv snaží ukľudniťsituáciu: „Verona, prestaň revať!“. Nepomohlo. Tak plače, samozrejme ešte hlasnejšie,aj on: „Ona ma neposlúcha! Sprostá, sprostá Verona!“. Potom nájde riešenie: „TáVerona stále reve! Vyhoďme ju!“.
A potom sa niečo začalo meniť. Pozvoľna. Bijú sa síceešte stále, ale syn začal byť k sestričke láskavejší. Začal jej „čítať“obrázky v knižkách. Ukázal jej, ako sa hrá s autíčkom. Sem-tam jejzačne niečo vysvetľovať. Sem-tam sa niečoho vzdá, aby to mohla mať ona. Pyšneju ukazuje deťom v škôlke. Skáču spolu na posteli, naháňajú sa spolu nabicykli a odrážadle...
Veronika začala na brata zbožne pozerať. A všetko po ňomopakovať. A jeho to jej opakovanie začalo veľmi baviť. Keď je synv škôlke, a ona nájde nejakú jeho vec, hneď si spomenie: „Dani. Kdeje Dani? Pápá?“. Prinesie si topánočky a ťahá ma ku dverám: „Dani! Dani!“.To znamená, že máme ísť pre neho do škôlky. Hneď.
A syn? Už si ju chce vziať za ženu. Namiesto mňa. Takmožno predsa len nebude až taká sprostá!
