Stará mama žila ešte pred niekoľkými týždňami vo svojoma sama. Chodila k nej opatrovateľka i rodina, ale len na pár hodín,len pomôcť s nákupmi, hygienou, obedom. Inak sa postarala o sebasama. Tak to chce. Chce svoju nezávislosť. Je hrdá.
O svoju kondíciu sa stará. Cvičí si pamäťa úsudok: lúšti krížovky, hráva sa sama so sebou meno, mesto, zviera, vec.Zaujíma sa o dianie vo svete. A veľa číta. „Anička, túto knihu som užpredsa čítala.“, reklamuje u tety, keď jej prinesie nejakú knihuz knižnice po druhýkrát. Ach jaj, kto si to má pri tom množstve pamätať!Ona si to ale pamätá. Nebude predsa čítať stále dokola to isté. Asi trebazmeniť knižnicu. Do tejto pribúdajú nové knihy príliš pomaly.
Udržiava sa aj fyzicky. Chodí. Síce už o barlách,a nechodieva von, ale po byte sa prejde. A nielen raz. Dokolečka, akomy kedysi v škole počas veľkej prestávky. Lebov zdravom tele, zdravý duch.
„Mám vás všetkých strašne, strašne rada. Každý deň sa za vásmodlím.“, nezabudne mi nikdy povedať. A je to pravda. Tú lásku cítiť. Prúdi.
Zlyháva srdiečko. A pridružujú sa aj iné problémy. Jev nemocnici. Dávajú jej množstvo liekov. Je na geriatrii. Naokolo ležiaľudia o 20 rokov mladší. Mnohí možno už ani netušia, kde sú, a čo sadeje. Ale ona áno. „Ktorého je dnes?“, pýta sa ma. Ťažká otázka pre ženu namaterskej. Som rada, keď trafím rok. „Siedmeho“, napovie mi mama. „Sobota,pravda?“, doplní stará mama.
„Ja by som to bolavydržala, ale nemohla som sa nikoho dovolať“, hovorí celá utrápená, keď prednašou návštevou čistila sanitárka ju aj pani vedľa. Bolo jej treba pomôcťvstať. Alebo doniesť misu. Teraz už pomoc potrebuje. Je na infúziách. „Nič siz toho nerob. Oni sú tu na to zvyknutí.“, ubezpečujem ju. Oni možno áno.Ale moja stará mama teda nie. Vadia jej také veci. Vám by nevadili? Keď saposadí, češe si vlasy. Stále je žena. Dbá o seba. Aj keď má 99 rokov!
Lenže oni nemajú zvončeky. Nemajú ich dosť. A tie čomajú, nefungujú. Zvončeky na geriatrii. Nedovoláte sa. Nech je vám hocičo,nedovoláte sa. Asi už netreba.
Neviem, ako to dopadne. Lekári skúmajú, dávajú lieky, snažiasa. Stará mama vraví, že umiera. Už sa jej nechce žiť. Nie takto. Je hrdá.Možno sa to podarí, možno sa zase napojí na ten svoj vnútorný prameň života,ako už toľkokrát. A možno už nie. Možno je čas. O tom my, ľudia,nerozhodneme. Ani keď sa budeme snažiť, nemôžeme to zrejme ovplyvniť.
Ovplyvniť však môžeme, ako odísť. Aby sa človek moholdovolať, keď mu je zle, alebo keď cíti potrebu. Veľkú, malú, inú. Hocijakú. Abysi ho všimli. Dokonca aj v nemocnici.
Viem, že sestry a sanitárky robia na tom oddelení veľa.Viem, že to nie je zrovna lukratívne zamestnanie. A toto ani nemá byťkritika ich práce. Majú to ťažké. Im ďakujem. Toto je volanie. Odísť musíme všetci. Možno sa nám na to nechce myslieť,ale musíme. Zmeňme systém! Aby sme mohli odchádzať ľudsky dôstojne. Ľudsky a dôstojne.
