Prišli sme na oslavu Riškových 5. narodenín. Koná sa piknikv Sade Janka Kráľa. Rozložené deky pod stromami, pobehujúce detia psy.
Oslávenec a môj syn vybehnú zrazu z jedného kríka.Skoro rovno pod bicykel a trielia ďalej. Tak toto nesmú. Riškova mamina sapodujme to s nimi vybaviť. Po chvíli sa vráti: „Nenašla som ich. Kamvlastne utekali?“. Ukážem smer. Znova sa vráti naprázdno, a tento druhýkrátuž aj zjavne znepokojená: „Nemôžem ich nikde nájsť. Už sa začínam o nichbáť.“ A ja tiež. Tak všetci, dospelí i staršie deti, pátrajú po dvochchlapcoch bez tričiek (ešteže sa predtým úplne zamokrili pod rozprašovačom), jednom6 a jednom 5-ročnom. My s mojou dvadsaťmesačnou dcérou Veronikoučakáme na deke, keby sa náhodou zjavili. Zjavili sa. Chvalabohu. Asi po polhodine. Nejaký už pátračmi poučený okoloidúci im povedal, že majú ísť za mamou.Tak išli, aj keď sa im nechcelo.
Mali totiž dobrodružný plán. Hoci, dodatočne, sa môj syn odneho mierne dištancoval: „Mami, mne sa to hneď nezdalo. Riško hovoril, že bysme mohli v tých kríkoch aj bývať. Videl som lampy, tak to by sme sav noci nebáli. Aj by sme mali čo piť, sú tam tie fontánky. Ale nebolo mi jasné,čo budeme jesť!“ No, ešteže tak rád je. Aspoň sa mu malo čo nezdať!
Po tom, čo sme ich vyhrešili a vysvetlili im, ako smesa o nich báli, skúsili sme ešte toto:
„Chlapci, keby za vami prišiel nejaký cudzí ujo,a povedal by vám, že vám dá čokoládky a ukáže vám vláčiky, keďs ním pôjdete, išli by ste?“. Tŕpnem. Toto som s ním už rozoberalaniekoľkokrát, a aj v škôlke sa to učili. „Nie.“, hovorí môj syn. No,aspoňže tak, myslím si. „A ja by somšiel.“, hovorí akčnejší Riško. „Riško, ale veď ten ujo by mohol byť aj zlý.“,snažíme sa trochu nahlodať jeho sebaistotu. „Veď ja by som šiel lens dobrým.“, vysvetľuje Riško, že je všetko v poriadku. „A to by siako vedel?“, skúšame ďalej. „No podľa nosa! Keby ho mal mäkký, tak klame.“,vyhlási Riško s neprestrielnou logikou.
Hm, keby šlo do tuhého, toto by sa tomu môjmu tiež mohlonezdať. Snáď by to tomu Riškovi vysvetlil, že podľa nosa sa to spoznať nedá, myslímsi. Nikdy som ho nebalamutila, že tí, čo klamú, majú nejaké iné nosy. Ja nie,ale... „Mami, ale to s tým nosom...To by sa tak dalo zistiť, nie? Veď kebyten ujo toľko klamal, tak by musel mať už dlhý nos.“, zamýšľa sa cestou naspäť môjsyn. Aha. On totiž hrá v škôlkarskom predstavení Pinocchia. No, to už táteória s tým mäkkým nosom sa javí aspoň bezpečnejšia.
Veľa vecí ten môj syn už vie: ako funguje parný stroj,spaľovací motor v aute, radí mi, kam mám točiť volant pri parkovaní,listuje v encyklopédiách a zahŕňa ma zaujímavosťami z Discovery.Neverí zas všetkému, sem-tam sa mu niečo aj nezdá: „Mami, ty veríš, ty naozajveríš, že bylinožravé dinosaury nevedeli rýchlo utekať? Ja tomu teda neverím!“
Ale: verí na Ježiška, na drakov aj na zubnú vílu. Možno ajtuší, že to tak celkom nie je, ale veriť chce. Tak verí. Krásne detské fantáziea ideály! A ešte verí na samých dobrých ľudí. Tí zlí majú predsaveľmi dlhé nosy. Tento ideál však už stratiť musí. Aj keď je ešte dieťa.
Lebo: Nie sú len dobrí ľudia. A niektorí dokoncaubližujú aj deťom.
