Naša trojročná dcérka Vianoce skutočne vníma tento rok po prvýkrát. Veľmi sa teší a nevie sa ich dočkať: „Kedy budú Vianoce, mami?", pýta sa ma večer v postieľke. „O mesiac, Veronka." „O Mesiac? Veď Mesiac je tam!", ukazuje na oblohu, presvedčená, že podmienka je splnená. „Nie taký Mesiac som myslela. To sa ešte budeš musieť tridsaťkrát v noci vyspinkať."
Tridsať je pre ňu nepredstaviteľné číslo, a tak zrhuba po týždni sa pýta zase: „Mami, kedy už budú tie Vianoce?" „Keď popapáš všetky čokoládky v tom kalendáriku.", snažím sa to vysvetliť tak, aby to bolo pochopiteľné aj v troch rokoch. „Keď popapám čokoládky?". Oči sa jej rozžiarili. Uteká ku kalendáriku, nadšená, že toto vie bez problémov zariadiť. A hneď! „Veronka, každý deň len jednu čokoládku. Tak ako doteraz, dobre?", prekazila som okamžitý príchod Vianoc odložením adventného kalendára z dosahu mojej dcéry.
Náš čoskoro osemročný syn vie, kedy budú Vianoce. On si už nejaké tie Vianoce pamätá, v tomto smere je odborník. Harmonogram má v hlave: Na Štedrý večer dostane darčeky doma, na Prvý sviatok vianočný sú darčeky u starej mamy, na Druhý sviatok vianočný nájde darčeky u starkej, potom je deň pauza, no a 28. decembra dostáva darčeky na narodeniny. Väčšinou aj tie narodeninové oslavy bývajú dve: doma a u starkej na dedine. Jeho len tak neoblafneš! V hlave má jasne zatriedené aké darčeky kde dostal a od koho. Po svojich druhých narodeninách si ukladal autíčka na dve kôpky. Jedna kôpka bola:„toto som mal" a druhá: „toto dostal od Ježka." Vianočný Ježko k nám už ale nechodieva. To sme si v troch rokoch vysvetlili. A tak sa už niekoľko rokov s viančonými želaniami písomne obracia na tradičnejšieho Ježiška. Keď písal list Ježiškovi tento rok, dôverne mi prezradil, akú fintu vymyslel: „Mami, tie drahšie darčeky napíšem Ježiškovi. A na narodeniny mi kúpiš tie lacnejšie. Tak ušetríme!" A ani nedodal, že tie ušetrené peniaze môžeme minúť na kolotoče. Je to moje zlatíčko!
Pred troma dňami si ma však zavolal do druhej izby. Zase dôverne. „Mami, tie darčeky pod stromček kupuješ ty?" „A prečo si to myslíš?", sondujem, čo vie. „Povedali mi to v škole." No dobre, má už skoro osem. Usmejem sa: „To je také mamičkovské tajomstvo, vieš? Ale pred Verčou hráme Ježiška, dobre?" „Dobre.", spečatí našu tajnú dohodu. „ Ty, mami! Ale ako to ty tie darčeky dávaš pod ten stromček? To chodíš cez stenu, či čo?", vŕta mu stále v hlave. „Mamičkovské tajomstvo! Možno na to prídeš.", žmurknem naňho. Trochu mágie sa predsalen zachovalo.
Teším sa na Vianoce. Teším sa, ako sa celá rodina stretneme, ako v zhone budeme dorábať večeru, ako budú deti nedočkavé, stále budú dobiedzať, ako prejdem cez tú stenu a oni budú potom híkať, rozbaľovať darčeky a tešiť sa. A také Vianoce želám aj vám:
Radostné Vianoce !
