Ach, Dede! Urobím zle, keď si ťa nechám ešte živú? Áno, bolasom na pohrebe, videla som nejakú truhlu, videla som tvoju mamu, muža aj brata.Videla som. Niekto tam povedal, že on tomu nemôže uveriť. Ani mne to nejde.Proste si. Niekde stále si.
Chodili sme spolu na základnú. V tretej triede smekaždý tretí deň sedeli spolu. Bol to veľmi spravodlivý, prepracovaný systém,ktorý zabezpečoval, aby tri kamarátky sedeli v lavici pre dvoch spolu.
Chodili sme spolu na gymnázium. A chodili sme spolu navysokú. Do jedného krúžku. Učili sme sa spolu na skúšky, klepali sa spolu predštátnicami. Jedávali sme spolu v bufete polievku. Vždy sa mi čkalo.A vždy sme sa na tom smiali.
Už keď sme pracovali, jedno obdobie sme chodievali spolucvičiť. Vo štvrtok. Riešili sme spoločné problémy s mužmi, svadbou,bývaním...
Porodila som syna. Päť mesiacov na to aj ty. A potom už veľa neviem. Až ten pohreb.Koniec po ťažkej chorobe.
Už viem, kde si. Aj vo mne. To naše spoločné som si nechala.A ešte jeden odkaz k tomu:
Máme problémy. Všetci ľudia majú problémy. Javia sa námväčšie, ako sme my. Nevieme nimi pohnúť. Bezmocne kopeme do steny. A možnosa to ani nedá. Niektoré veci možno naozaj nemôžme ovplyvniť. Ale môžeme,hádam, hľadať inú cestu. Keď nejde toto, skúsiť to inak. Kým sme zdraví, skúšaťmôžeme. Kým sme zdraví, veľa môžeme.
Som (pravdepodobne), chvalabohu, zdravá. Tak môžem. Jamôžem. A aj budem skúšať. Hľadať cesty. Aj za teba.Lebo ty si nemohla.
Ďakujem za tú silu.
