„Tak to by sme mohliniekomu napísať aj my.“, drgám do spolusediacej v prvej lavici pridverách. „Jasné.“, odpovedá. Aj ona si myslí, že tento výrok je hodný toho, abysme ho ďalej šírili medzi pospolitý ľud.
Cez nemčinu sa poobzerám po triede: „Milanovi?“ „Milanovi.“Tak píšem: „Milan, aký P.K. mali tvoji rodičia, keď ťa robili?“. Som lenivá,papierik malý, tak použijem skratku z geometrie – Popis konštrukcie, P.K.No a na koniec sa podpíšeme: „Zuza a Eva.“ Aby bolo jasné, kto je tutak strašne ostrovtipný.
Milan už lístok dostal. Celý je červený. Hahaha. „To námvyšlo.“, smejeme sa pridusene, aby nás učiteľka nevyvolala. Mať štrnásť jezábava.
Ale cez prestávku nás volá triedna. Na koberček, dokabinetu: „Dievčatá, také dobré žiačky! Z takých slušných rodín!A takéto lístočky vypisujete! Že sa nehanbíte! Také vulgárne slová!“. „Čo? Vulgárneslová?“, pozrieme nechápavo jedna na druhú. „P.K.! Keby vás rodičia počuli!“,pokračuje vo výchovnom pohovore triedna. „Jáj, P.K.!“, vyprskneme doneovládateľného pubertálneho smiechu. Nám to došlo až teraz. „Ale veď matikárkato vypisuje každý deň na geometrii na tabuľu.“, argumentujeme, keď sa už viemenadýchnuť. „Znamená to Popis konštrukcie.“ Triedna nám síce dohovára ďalej, aleuž nespomína, že zavolá rodičov do školy. A na tú poznámku, čo nám sľubovala,si nevypýta žiacke knižky. A my sa len smejeme. Hormóny.
„Už také lístočkyneposielajte. A teraz odchod.“, rozumne uzavrie celú záležitosť triedna.Veď by následne musela dohovárať aj matikárke.
Tak som bola na koberci vlastne za to, že som ažz príliš slušnej rodiny.
