Najprv sa chcem poďakovať tomu stĺpu, ktorý máme v garáži.Ono to nie je vlastne garáž, ale garážové státie, čo znamená, že tam neparkujemlen ja, ale aj susedia. A jeden sused dokonca po pravej strane nášhogarážového miesta. Po ľavej je stĺp. A nie hocijaký. Často, keď chcemzaparkovať, postaví sa mi do cesty. A oškrie mi dvere. Myslí to so mnoudobre, takto označené auto je lepšie chránené proti krádeži a budí rešpektna cestách – viacerí mi odvtedy dávajú úctivú prednosť.
Záchrancovia sa nájdu aj medzi susedmi. Išla som s mojimidvoma deťmi z džuda. Bol už večer a tma. Aby sa otvorila brána dogaráže, treba priložiť k čítačke dekodér. Nič ťažké. Akurát, že brána sami tentokrát neotvorila. Ani na ďalšie nasledujúce pokusy. No nič, musímvycúvať. Ale do strmého kopca. Auto vrčí, a keď som už konečne hore, akosisa z neho dymí. Poučená z akčných filmov, hneď ma napadlo, že trebavyskočiť, v letku odpásať a vyprostiť obe deti, lebo to auto istevybuchne. Katastrofický scenár som nestihla celý domyslieť, vyrušil ma sused:„Potrebujete pomôcť?“ „Horíme? Vybuchneme?“ „Nie, to ste len prepálili spojku.“„A to auto ešte pôjde?“ „Ale áno.“ A ponúkol sa najprv, že skúsi nášdekodér priložiť k čítačke, či sa garáž neotvorí. Neotvorila sa. Zrejme,chudák dekodér, úplne zblbol. „Tak vám to auto zaparkujem vonku“, ponúkol sa.(Uf, výborne, ja by som to tu nezvládla.). A zaparkoval. Vtedy išlo dogaráže iné auto. A, čuduj sa svete, brána sa otvorila. Tak sme znova skúsilimôj dekodér, a tentokrát sa brána otvorila aj nám. „Preparkujem vám toauto do garáže.“, ponúkol sa môj dobrodinec. „Kde je vaše garážové miesto?“.„Vedľa takej hnedej Octavie.“, odpovedám. Tak sused znova nasadol do nášho autaa vošiel do garáže. Ja a deti sme sa pobrali už k domovej bráne.“Jéjda, ešte ruksak!“, napadlo mi. Zostal v kufri. Synovi som nakázala,aby postrážil svoju sestru a zbehla som do garáže. Kde je moje auto? Ahá,tam, vidím suseda, ako z neho vystupuje. No, zaparkoval to inde. „Viete,naše parkovacie miesto je tu.“, ukazujem mu. „Ale to je Fábia, Octaviu somnašiel tamto.“, hovorí. No, pravda, a ešte k tomu som si nie celkomistá, či tú farbu, čo má tá Fábia, možno skutočne nazvať hnedou. Skôr béžová?To je jedno. Sused už po tretíkrát nasadol ochotne do môjho autaa zaparkoval ho na správne miesto. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.
Dávajte si pozor aj pred Auparkom. Niekedy tam parkujem,teda, ak nájdem dostatočný počet záchrancov. V Sade Janka Kráľaorganizovali kamaráti piknik, oslavu narodenín svojho syna. Pozvaní sme boli ajmy. Čo budeme chodiť tak ďaleko, zaparkujem auto vonku. A musí to ísťpredkom, lebo cúvať dobre neviem. Jáj, to bolo tesne, tuším som toho vedľaškrabla...Čo teraz? Keď sa budem snažiť vycúvať, ešte viac to susedné autodoničím. Tak volám kamarátovi do Sadu, aby mi prišiel auto nejako šikovnevyparkovať. Ale vo vedľajšom rade zastalo iné auto. Zdvorilý vodič pozerá,správne zhodnotí situáciu, a hovorí: „Potrebujete pomôcť? Vidím, že tammáte aj bábätko.“. „Len mi to auto vyparkujete, za chvíľu príde kamaráta pomôže mi ho zaparkovať.“ Vyparkoval. Idem sa pozrieť, čo som napáchala.No, nie je to také zlé...Skoro to nie je vidieť. Trochu to pretieram plienkou.Po vyleštení to naozaj skoro nie je vidieť. Ale teda, pre istotu, vložila somza stierač odkaz s telefónnym číslom. Kamarát prišiel a zaparkoval miauto. Super, ide sa na piknik. Ale aj tak mám stále taký nepríjemný pocit kvôlitomu oškretiu. Dúfam, že sa nebudú hnevať. Našťastie mi prišla večer SMS:„Ďakujem za oškreté auto a ochotu, kým sa nestane horšie, tak je dobre.Hlavne nech sme zdraví. Ale cením si Vašu čestnosť.“ A ja si cením vášzmysel pre môj nechcený humor.
Záchrancov bolo určite viac. Aj vás ostatných si ctím. Alemusíte uznať, že už by bol ten text pridlhý. Tak zatiaľ ďakujem. A môžeteaj nabudúce. A môžete aj pribúdať. Veď v dnešnej dobe bez autaa s dvoma malými deťmi...
