Z časových dôvodov som si celý jednodňový výlet naplánoval tak, aby som jednu noc cestoval tam, druhú späť. Je to síce náročné a aj trochu riskantné, lebo otočiť sa v tak krátkom čase z nadmorskej výšky Bratislavy na tatranský štít ležiaci vo výške 2428m a späť nemusí každý organizmus zvládnuť. V piatok o 22:57 som teda v Bratislave sadol na vlak do Štrby, tam som sa po asi hodine a štvrť čakania nalodil na zubačku(spomienky na výlety s rodičmi z detstva sa rýchlo oživili) a zo Štrbského plesa som sa tatranskou električkou pár minút pred šiestou hodinou ráno dostal do Tatranskej Polianky, vďaka čomu som mal krásny výhľad na brieždenie a čarovnú hru farieb, ktorú mi poskytol slnečný úsvit postupne osvetľujúci tatranské štíty.
Stretnutie na odbočke na Sliezsky dom malo byť o 8:00, ale keďže sa mi nechcelo tam dve hodiny čakať, pobral som sa po svojich hore sám. Na Sliezsky som dorazil okolo pol ôsmej, porobil som zopár fotiek (v tejto časti Tatier som bol po prvý krát) a dal som sa do príjemného rozhovoru s bufetárkou, u ktorej som si objednal ako prvé ranné vtáča kofolu.
Ďalší z dôvodov, prečo som sa na tento výlet vybral bol fakt, že z východnej vetvy liberálov som s výnimkou Richarda Švihuru, poslanca NR SR a Braňa Šveca nepoznal vlastne nikoho. Približne o desiatej však všetci dorazili a po krátkom zoznámení sme mohli vyraziť.
Za seba môžem povedať, že hoci mám za sebou v Alpách pekných pár výstupov, a to aj na kopce vyššie ako je Gerlach, či na dlhšie túry, ako napríklad jedna 26 km hrebeňovka, z ktorej bolo asi 7 hodín pochodu vo výškach cez 2 200 mnm., tak výstup na Východnú Vysokú bol aj pre mňa „zaberák". Tak či onak sme sa cez Sedielko dostali na Poľský hrebeň, odkiaľ bol konečne pekne viditeľný vrchol. Rukami-nohami, po reťaziach i mimo nich sme sa konečne okolo pol druhej ocitli na vrchole a mohol som objektívne skonštatovať, že (zatiaľ!) najťažší výstup v živote mám za sebou. Pre objektivitu pripomínam, že najťažším ho o.i. urobil aj fakt, že som bol po celonočnej ceste v réžii ŽSR :-)
Prišiel ten krásny moment, pocit víťazstva a kochania sa krásnym výhľadom, keď otázka „Stálo mi to za to?" stráca zmysel. Otvoril som batoh a víťazoslávne rozvinul dúhovú zástavu, symbol medzinárodného gejsko-lesbického hnutia. Dôvod? Dôvod mi dávajú pravidelne tí, ktorí si myslia, že sme všetci gejovia „bábovky", na rukách máme nalakované nechty a zženštilo začneme jačať, len čo na nás padne smietka prachu. Omyl! Sme úplne normálni ľudia, čo sa ukázalo aj tým, že jeden z členov našej výpravy zostal z tej vlajky dosť zaskočený. Jednoducho by do mňa nikdy netipoval, že som gej.
Po chvíli som vlajku zbalil a pomalým krokom (teda zase rukami-nohami) sme začali zostup. Po zastavení sa na Sliezskom dome som krátko pred 21. hodinou dorazil do Tatranskej Polianky presne tak, ako som tam prišiel: za tmy. Sadol som na električku do Popradu, kde som pristúpil ku kamarátovi do nočného vlaku a s prestupom v Žiline som si mohol o 5:15 na stanici v Bratislave povedať „Tak ani tento rok už vysokohorský deficit nemám."
