Ben Bernanke, šéf amerického FED-u minulý týždeň vyhlásil, že budú skupovať cenné papiere v hodnote 40 miliárd dolárov mesačne, a teraz pozor, najmä dlhopisy kryté hypotékami. Ako je všeobecne známe, krízu spustili toxické aktíva, ktoré sa toxickými stali práve vďaka realitnej/hypotekárnej bubline. Nešťastníkov s najväčšími sekerami na splácaní obydlí už o majetok ošklbali hypotekárne domy a následne štátne inštitúcie, ktoré tieto finančné inštitúcie „zachraňovali".
Zopár sa ich ešte zachránilo, takže istá časť obyvateľstva zostala relatívne nezávislá na diktáte štátu, ktorý vlastní všetko, čo má nejakú hodnotu, alebo to aspoň ovláda nepriamo. Vo FED-e teda našli ideálne východisko, ktorým je umelá inflácia. Keď totiž do finančného systému napumpujú 40 mld. USD mesačne, logicky ku nej dôjde, čo však samozrejme neznamená, že sa obyvateľstvu priamoúmerne zvýšia príjmy.
Vyjadrené matematicky (cifry sú imaginárne): Pán John Doe má plat,- 1,000,- USD, spláca hypotéku po 400,-USD/mes., 550,-USD ho vyjdú účty, strava a iné bežné náklady a 50,-USD mu zostáva na nepredvídané náklady, ako je choroba, poruchy v domácnosti apod.. Vďaka inflácii mu však životné náklady poskočia zo spomínaných 550,-USD na 650,-USD kvôli tejto umelej inflácii, čím stratí schopnosť splácať hypotéku. Výsledok: dom, za ktorý si poctivo platil 20 z 25 rokov trvania hypotéky získa štát, lebo jeho hypotékou boli kryté dlhopisy pre jeho veriteľskú banku.
Peniaze totiž nie sú hodnotou, tobôž nie pre tých, ktorým stačí naštartovať rotačku a natlačiť si tých zelených papierikov čo hrdlo ráči. Peniaze sú len obeživo, nie skutočná hodnota. Poslednou situáciou, keď sa ešte dali pokladať za hodnotu boli časy, keď boli voľne vymeniteľné za zlato a boli naň pevne naviazané. Pán John Doe sa stane nemajetným chudákom, odkázaným na nájomné bývanie a jeho jedinou hodnotou bude mzda, vyjadrená v tých zelených papierikoch.
A teraz trošku do minulosti. Tzv. Veľkú krízu spustilo tlačenie zlatom nekrytých dolárov do obehu. Medzi rokmi 1921 až 1929 stúplo zo 42,1 na 68,8 miliárd, čo bol vtedy samozrejme iný peniaz, ako dnes. Po povestnom „čiernom štvrtku"(24.10.1929), teda pádu Wall Street sa situácia liečila tým istým, čím bola vyvolaná: tlačením nekrytých peňazí. FED mal pred čiernym štvrtkom v držbe vládne cenné papiere za cca 80-90mld. USD. Do Vianoc(teda za púhe dva mesiace) vláde „požičal"(rozumej „natlačil") ďalšie, až sa sekera vyškrabala na 175 mld. USD. Aby toho nebolo málo, krachujúcim bankám rotačky natlačili rovno ďalších 200 mld. USD!
V tomto stave si už aj decko, ktoré vedelo používať guličkové počítadlo, vedelo, že tu niečo smrdí a dolár začal pekne padať. Nasledovalo razantné opatrenie, o ktorom sa dnes až podozrivo mlčí: nútený výkup zlata od obyvateľstva. Zákonom, ktorý bol súčasťou New Deal novozvoleného prezidenta Roosvelta boli obyvatelia povinní štátu odpredať svoje zlato, s výnimkou rodinných šperkov, za pevne stanovený kurz voči doláru, aby sa následne zrušila voľná vymeniteľnosť dolár-zlato. Výsledok: plný Fort Knox a ľudia s haldami zelených papierikov, ktorých hodnota stojí a padá na ľubovôli tých tam hore...
Ak ste neprepadli z pochopenia čítaného textu a vidíte jasnú paralelu, ušetrili ste mi robotu, lebo o vykupovaní dlhopisov Európskou centrálnou bankou a následkami tohto protiprávneho konania sa mi rozpisovať nechce.
