Na úvod si dáme zopár faktov, ktoré keby do výročnej správy napísal niekto z vedenia smetiarskej spoločnosti vo verejnom vlastníctve v západnej Európe, tak by v lepšom prípade odstúpil, v horšom by ho bleskovo odvolali. Vychádzať môžeme len údajov výročnej správy OLO a.s. za rok 2009, keďže tá za rok 2010 ešte nie je k dispozícii.
OLO a.s. vyzbieralo v roku 2009 164,800 t odpadu, z toho separovaného (sklo, papier, kovy, plasty) tvoril 19,800 t, teda 12,01%, ale reálne sa vyseparovaného odpadu odpredalo odoberateľom len 15,800 t, teda ani nie 9,6%! Zyšok skončil vo viac ako 90% v spaľovni, niečo málo na skládke. Reálne však na skládke skončilo 47,000 t odpadu, lebo doň treba zahrnúť aj popolček a škváru, ktorá pri spaľovaní vzniká, čo je značné množstvo, keďže ide o dlhodobú ekologickú záťaž, mimochodom v rozsahu asi jedného metráka na obyvateľa hlavného mesta. Z 26 stranovej správy sa však človek dozvie len koľko elektrickej energie sa z odpadu vyrobilo, ale nedozvie sa, koľko prevádzka spaľovne stála, ani komu a za koľko bola táto energia odpredaná.
Tieto čísla sú hotovou pohromou, lebo je známe, že 50 a viac percent komunálneho odpadu sa dá separovať a recyklovať. Naše hlavné mesto nedosahuje ani 10%, teda ani len pätinu z tejto možnosti. Treba si pritom uvedomiť, že napriek nevyhovjúcej situácii na trhu s druhotnými surovinami sú aspoň niektoré z nich stále vykupované za pomerne výhodné ceny (alumíniové plechovky napr za 300,-€/t). Prečo je tomu dnes tak a nie inak?
1. Motivácia obyvateľov je na bode mrazu. Povedať im len, že je niečo ekologické nezaberá, pokiaľ sa im to neodrazí v peňaženke.
2. Motivácia podnikateľov je na tom ešte horšie, lebo OLO sa na nich snaží vyryžovať čo sa len dá, a tak im spoplatnilo separovaný zber takými ciframi, že si ho radšej ani neobjednávajú. Jeden podnikateľ sa mi zdôveril, že z prevádzky odnáša odpad, ktorý presiahne kapacitu povinne objednaného kontajnera, radšej domov do kontajnera na sídlisku, lebo objednať si kontajner na separovaný zber je preňho čistou stratou. Najväčšie množstvá skla, plastov a alumíniových plechoviek pritom produkujú pohostinské zariadenia všetkého druhu.
3. Informovanosť. Keď som koncipoval pôvodný projekt, kládol som veľký dôraz na osvetu. Dnes keď sa pýtam ľudí, či vedia, že alumíniové plechovky patria do žltého kontajnera spolu s plastami (separujú sa elektromagneticky), tak som spravidla prvá osoba, od ktorej to počujú. OLO si proste myslí, že keď dajú nálepku na kontajner, tak je informačná kampaň vyriešená. Že obyvateľstvo neplatí za separovaný zber? O tom takisto (takmer) nikto nevie.
Aby som to uzavrel. OLO a.s. si z mojej a možno aj ďalších koncepcií vybralo len to, čo sa im hodilo. Poplatky rastú rok čo rok, podnikatelia sa demotivujú niečo separovať a od Sulíkovej reformy, keď masívne poprepúšťal snáď polovicu administratívy, ale žiadneho smetiara, tam zase veselo kvasí a kysne množstvo zbytočných zamestnancov, ktorých prírastok sa rieši zvyšovaním poplatkov a šikanou zamestnávateľov po celom meste.
OLO a.s. aj celá koncepcia odpadového hospodárstva v Bratislave potrebuje zásadnú reformu, ale o tom nabudúce.
