Vraciam sa k téme, ktorá už má nejaký ten mesiac. Po tom časovom odstupe som si spätne pozrel tie policajné manévre. Boli zbytočné. Tých extrémistov tam bolo toľko, že by ich „našinci" poľahky „učápali kabelkami". Keď idem do mesta s manželom, občas sa držíme za ruku, keď si pozeráme pamiatku, ktorú nepozná a ja som ho tam zaviedol, tak mi z vďačnosti venuje bozk. Nikto sa nad tým nevzrušuje. Rovnako to bolo, keď sme išli s babami, ktoré sa sobášili na tom pódiu s nami. Išli sme s nimi a ich synmi na kofolu a jeden aj druhý pár sa držal za ruky. Ľudia sa usmievali. Možno z nezvyčajnosti, možno kvôli podpore.
Viem, aká je situácia v iných mestách: aritmeticky klesajúci počet obyvateľov=geometricky rastúci počet „HejSlovákov". Nechápem však jedno: V Bratislave je väčšina ľudí tolerantných. Za to, že som inej viery, netrhám časopis Strážna veža pred ich rozdávateľmi. Ako povedal Cassius Clay: „Nijaký nátlak vo veciach viery!". Za to si ho vážim a rovnako rešpektujem, že v čase, keď povedal tento výrok, bol už konvertovaný na islam a zmenil si meno na Muhammad Ali.
Chorobou našej civilizácie nie sú homsexuáli, Židia, Rómovia ani nikto iný. Našou sociálnou chorobou je len intolerancia, a najmä strach, ktorej je klíčidlom. Či už ju praktizujeme voči „iným", voči vlastným deťom, ktoré chceme mať na „náš obraz", alebo voči prírode, „lebo tá blbá kytička nerastie ako som chcel!"
Naša je voľba, či si vyberieme strach alebo lásku. Láska je totiž ako statočnosť: Nedá sa deliť.
Rád by som videl tých našich odporcov v relevantnej diskusii. Keď vidím billboard, ktorý sa mi nepáči, tak ho násilne strhnem? Nie, ja radšej napíšem článok, link prepošlem jeho zadávateľovi a keď neodpovie, je mi to jasné: nemá argumenty.
Teraz si dovolím urobiť experiment. VEREJNE POZÝVAM Mariána Kotlebu a Jána Slotu do mojej obývačky, aby sme si o tejto otázke podebatovali.
Páni Slota, Kotleba, moje číslo je 0902 810 234. Ak máte odvahu, príďte! Rovnako pozývam novinárov, ako aj každého nášho odporcu, ktorý si verí, že ma argumentačne prebije.
