Fico si doslova koleduje o ďalšieho prepnutého. A tentoraz nemusí mať útočník v ruke slabú muníciu a mieriť na brucho.
Marek Vagovič v prvej knihe Vlastnou Hlavou(Dva roky pred vraždou Kuciaka!) končil, že niekto tu namiešal veľmi jedovatý ekrazit.
Predstavme si občana XY, ktorému v dôsledku rozhodnutia štátu nebude dostupná liečba. Zomrie mu partnerka. Alebo dieťa. XY má legálny zbrojný preukaz, doma zbraň a pocit, že mu štát práve zobral poslednú nádej. Čo potom?
Samozrejme, väčšina ľudí neurobí nič. A našťastie. Lenže štát by mal riziko takéhoto konania znižovať, nie ho zvyšovať. A presne preto ma desí Šaškova lieková novela. Minister ju prezentuje ako reformu, ktorá má zlepšiť dostupnosť inovatívnych liekov a upraviť systém úhrad liekov na výnimku; súčasťou návrhu je aj zrušenie výdavkového stropu pre takéto lieky. Opozícia však upozorňuje na možné finančné dopady a otázky okolo nastavenia systému.
Pretože za každou kolónkou v excelovskej tabuľke je konkrétny človek. Matka. Otec. Dieťa. Partner. A ak niekomu raz zomrie blízky človek s pocitom, že zomrieť nemusel, ak by systém fungoval inak, môžete mu potom veľmi ťažko vysvetľovať, že „rozpočtovo to dávalo zmysel“.
A teraz k tomu pripočítajme politiku strachu.
Premiér Slovenskej republiky práve vyhlásil, že nechce, aby sa Slovensko stalo súčasťou vojenského konfliktu „kvôli nejakému článku 5“. Neskôr síce vysvetľoval, že v prípade skutočného útoku článok 5 poskytuje členským štátom viacero možností solidarity, ale samotné spochybňovanie záväzku kolektívnej obrany vyvolalo ostré reakcie.
Článok 5 pritom nie je automatický príkaz „zajtra nastupujeme do vojny“. Každý členský štát si určuje formu pomoci. Jeho podstata je však jednoduchá: útok na jedného spojenca je vecou všetkých. Aj preto sa k Ficovým slovám verejne kriticky vyjadrili predstavitelia Česka.
A potom máme ešte jednu zaujímavú vec. Článok 32 Ústavy Slovenskej republiky. Ten hovorí, že občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných práv a slobôd, ak je znemožnená činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov.
Nie, neznamená to „vezmite si pušky a choďte na parlament“. Práve naopak. Je to ústavná poistka pre úplne krajnú situáciu, keď už nefungujú demokratické a zákonné mechanizmy.
Lenže politik, ktorý neustále rozdeľuje spoločnosť na „našich“ a „ich“, živí strach z nepriateľov, spochybňuje bezpečnostné záväzky štátu a zároveň vytvára situácie, v ktorých sa človek môže cítiť úplne bezmocný, by mal chápať jednu základnú vec: ľudia nie sú excelovské bunky.
Český dôchodca Jaromír Balda je krásnym príkladom toho, ako môže politicky živený strach prerásť do reality. Vystrašený predstavou moslimských migrantov vyrúbal stromy na železničné trate a naaranžoval pri nich materiály tak, aby útok vyzeral ako dielo islamistov. Vlaky do prekážok narazili. Balda bol odsúdený za teroristický útok.
Jeden človek. Jeden strach. Jeden skrat.
A teraz si predstavme spoločnosť, v ktorej je podobne vystrašených ľudí milión.
Jedného desia migranti, druhého Rusko, tretieho 5G, štvrtého vakcíny, piateho vláda, šiesteho opozícia, siedmeho že mu deti odoberú pre homo-pár, a ôsmeho predstava, že mu zomiera dieťa, pretože systém mu nedal liečbu, ktorú potrebovalo.
V každej spoločnosti sa nájde nejaký magor. To nezmeníme.
Môžeme však rozhodnúť, či mu budeme pripravovať pôdu a koľko takýchto cvokov vygenerujeme. A dovolím si tvrdiť, že aspoň časť z nich ani nebudú šialenci, ale ľudia, ktorí by boli za iných okolností užitoční spoločnosti. Ak niekoho zaženiete do kúta a je mu všetko jedno a nemá čo stratiť, tak čo urobí?
A ak budeme dostatočne dlho ľuďom hovoriť, že štát je proti nim, že nepriateľ je všade, že nikomu nemožno veriť a že zákonné riešenia nefungujú, jedného dňa sa medzi miliónmi normálnych ľudí môže nájsť jeden, ktorý si povie: tak dobre. Keď už nefunguje nič, skúsim niečo iné.
A to je okamih, keď sa z politického marketingu stáva bezpečnostný problém.
Keby boli naše spoločnosti vyzbrojené ako Texas, možno by sme už dávno nestíhali pochovávať politikov, cudzincov, gayov, policajtov, novinárov, susedov a všetkých ostatných, ktorých si práve niekto vybral ako vinníkov.
Dosaďte si tam koho chcete.
Vrátane seba.
Lebo problém nie je, či máme medzi sebou jedného šialenca. Problém je, koľko šialencov dokáže vyrobiť atmosféra, ktorú vytvárajú tí, ktorí sedia pri moci.
A potom sa už nemusíme pýtať, kto komu prvý prepne.
Môžeme sa začať pýtať, kto tú poistku úmyselne vybral.
