Ako je známe, Litva je silne katolícky štát a katolícka cirkev sa s homosexualitou veľmi nemusí. To by bolo v poriadku, ale 1.mája 2004 Litva vstúpila spolu s ďalšími deviatimi krajinami, vrátane Slovenska, do Európskej Únie, kde majú predsa len ľudské práva a slobody trošku iný význam, než niekde na „divokom Východe". Medzi ľudské práva a slobody patrí o.i. aj právo zhromažďovať sa a právo na slobodu prejavu. Tieto práva sú upravované maximálne do tej miery, aby sa nezneužívali na šírenie názorov, ktoré by spätne viedli k potláčaniu ich samotných (aby niekto na základe „slobody prejavu" nenasmeroval ľudí na jeho zrušenie), alebo ostatných základných práv (slobodne sa zhromaždíme alebo začneme štrajkovať, aby sme vládu donútili vykynožiť tú, či onú menšinu - nie je to zas až tak dávno, čo k tomu došlo). V Litve však došlo k presnému opaku: práve spomenuté právo na slobodu prejavu zákonom „upravili" presne tak, že vo finále bude likvidovať nielen toto, ale aj iné práva.
Plne uznávam, že niektoré zo záležitostí, ktoré „zakázané slová" pomenúvajú sú skutočne problémom. Myslím, že nikto nespochybňuje, že gamblerstvo alebo drogové závislosti sú takmer civilizačnou hrozbou, ktorá ničí životy, navyše nielen „priamo postihnutých". Je však riešením, ak sa o nich nebude písať (to zakázali pôvodne, hovorené slovo zatrhli až v spomenutom júli)? To asi ťažko. Ak by sa nejakým zázrakom aj podarilo všetky osoby pod 18 rokov dokonale izolovať od týchto informácii, dá sa predpokladať, že v deň 18.narodenín si všetci sadnú do knižnice a nevylezú odtiaľ, kým si v „oddelení pre dospelácke slová" nenaštudujú ich význam, celú problematiku a vyjdú odtiaľ až v momente, keď budú na 100% vedieť, ako sa pred týmito vecami chrániť? Na to človek nemusí byť ani psychológ, ani psychiater, ani pedagóg...stačí sedliacky rozum, aby som vedel, že je to po slovensky povedané blbosť jak trám. Staré príslovie „Čo sa Janko nenaučí, to sa Jano nedoučí" tu naberá na aktualite kozmickou rýchlosťou.
Aký bude výsledok zákona? Všetky tie pomenovávané veci sa budú diať, akurát, že sa o nich nebude hovoriť, nebudú sa dať regulovať, ani riešiť. Na svoju sexuálnu orientáciu človek spravidla „kápne" práve medzi 15. a 18. rokom života. V rodine sa mladý človek s homosexuálnou orientáciou nie vždy dočká pozitívneho prijatia, špeciálne nie v tak katolíckej krajine, kde je jeden z dôvodov zhrozenia rodičov známy argument „čo si o nás pomyslia!" Výsledkom tohto zákona bude v týchto prípadoch to, že mladý človek sa nebude môcť obrátiť na žiadnu organizáciu, ani psychológa, ktorý by mu vedel pomôcť „nájsť sa", lebo zákon im pod hrozbou pokuty jednoducho zakazuje použiť výrazy, ktorými by celú vec mohli pomenovať a baviť sa v hádankách sa v prípade takto zložitej životnej situácie nedá.
Podobné, hoci z iného súdka, to je s takým gamblerstvom. Do 18.tich sa o tom mladý človek akože nedozvie, a keď sa už po 18-tke dozvie, tak bol medzičasom pozvaný „zahrať si s kamošmi videohru", a v lepšom prípade trčí od rána do noci (bez práce, príjmu, sociálnych väzieb atď.) doma za hracou konzolou, v horšom prípade je na úteku pred veriteľmi a výpalníkmi a kradne, aby mohol nakŕmiť svoj milovaný automat, lebo „teraz určite vyhrá". Mohli by sme pokojne pokračovať slovíčko za slovíčkom, ale výsledok nebude ani v jednom prípade pozitívny.
Charta základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou Lisabonskej zmluvy a odvolávajú sa na ne ústavy členských štátov EÚ jasne zakotvuje právo na slobodu prejavu. To, že ju upravujú ďalšie právne normy som vysvetlil v úvode článku, ale je nad slnko jasnejšie, že ju nemajú čo upravovať spôsobom, akým k tomu pristúpil Vilnius. Okrem toho, že tu dochádza k jednostrannej (dez-)informovanosti, je tu ešte jedno nebezpečenstvo. Mladiství sa nenaučia narábať s informáciami v tom období života, ktoré je pre to najpríhodnejšie. Nenaučia sa rozlišovať medzi dobrom a zlom, lebo to sa dá získať len s prístupom k viacerým zdrojom informácii. Zákon platí od júla 2009 a dnes je november 2010. EÚ sa za viac než rok zmohla na jediné upozornenie, že zákon nie je v súlade s Chartou základných ľudských práv a slobôd, a so slobodou prejavu. Pri tempe, akým EÚ zvykne konať sa riešenia dočkáme asi dosť neskoro. Dosť neskoro na to, aby niekoľko populačných ročníkov na vlastnej koži pocítilo „sladkú nevedomosť" a jej dôsledky a médiá, liberálne zmýšľajúci učitelia, ale prakticky ktokoľvek, koho nejaký dobrák udá, že pred 17 ročnou osobou použil „mládeži škodlivé slovo" buď kopu pokút, alebo autocenzúru. Ak si bude takto Únia chrániť svoje základné ustanovizne, začnú ich ľudia i štáty porušovať ako na bežiacom páse...
Dôvetok: Nemám vo zvyku niečo skritizovať bez ponuky alternatívy. Ako som povedal, mnohé z týchto slov naozaj pomenovávajú problémy, často pálčivé. Posledným akceptovateľným riešením by bolo zakázať propagáciu a navádzanie na ich praktizovanie, čo koniec koncov ustanovujú aj naše zákony a nevzťahuje sa to len na osoby mladšie 18 rokov. Ale zakázať vec pomenovať pravým menom je holý nezmysel. Rovnako ako je nezmysel dať slovo „gej", či „homosexuál" do jedného vreca s gemblerstvom, drogami a prostitúciou, lebo to uráža myslím nielen mňa.
Autor je gejský aktivista
