Pamätám si článok o tom, ako Chorváti údajne uvažovali, že obmedzia množstvo jedla, ktoré si turisti môžu priviezť. Dôvod? Česi. Kufre plné rezňov, konzerv, nápojov a všetkého, čo by sa náhodou mohlo v Chorvátsku predávať drahšie než doma.
A potom si predstavte typickú rodinnú dovolenku:
– „Mámo, podej mi pivo z lednice!“
– „Tati, já chci zmrzku!“
– „Ses zbláznil? Víš, jaký je to drahý? Víš, co bys za to měl doma?!“
A aby som bol spravodlivý, pri Čechoch si môžem dovoliť trochu podpichovať. Som polovičný Čech a päť rokov som tam žil. Takže viem, o čom hovorím. Držgrešlení je tam, s láskou povedané, tak trochu národný šport.
Lenže potom prišla moja vlastná skúsenosť. Naša rodina išla na dovolenku do Chorvátska a moja mama mala svoj vlastný kurz ekonomiky dovolenkového hospodárenia. Pri každej zmrzline nasledovalo porovnanie s cenou doma.
„Doma by si za to mal tri kopčeky!“
Tak asi viete, ako mi tá zmrzlina chutila.
Po štvrtej dovolenke si môj otec konečne všimol zlepšenie. Pochválil mamu, že už prestala všetko prepočítavať z korún na kuny. Mama sa chvíľu zamyslela a potom povedala: „Ale keby niekto ochorel alebo mal úraz, tak…“
Ešteže si tú pochvalu odložil na našu poslednú prechádzku po pláži.
Dnes sa na tom smejem, ale vtedy mi na tom niečo prekážalo. Nie preto, že by bolo nesprávne šetriť. Šetriť je rozumné. Ale existuje rozdiel medzi šetrením a tým, keď si človek nedokáže dovoliť užiť ani to, na čo celý rok šetril.
Ak strávite dovolenku tým, že pri každej káve, pive alebo zmrzline počítate, koľko by ste za to mali doma, vlastne ste si tú dovolenku trochu prestali užívať. A peniaze, ktoré ste ušetrili, vám možno zostali v peňaženke. Len zážitok už niekde cestou vypadol.
A možno práve preto dnes vnímam trochu inak aj rozdiel medzi životom doma a v zahraničí. Nie je všetko iba o tom, koľko zarobíte. Je aj o tom, čo si za svoje peniaze dovolíte bez výčitiek. O tom, či si človek môže sadnúť na terasu, objednať si zmrzlinu a namiesto otázky „koľko by som za to mal doma?“ si jednoducho povedať: „Som na dovolenke.“
Samozrejme, neznamená to bezhlavo míňať. Ale ak si človek nemôže dopriať ani malú radosť bez toho, aby mu v hlave okamžite naskočila kalkulačka, možno už nejde o šetrenie. Možno je to zvyk.
A tak si dovolím jednu kacírsku myšlienku: niekedy je najdrahšia vec na dovolenke práve to, keď si ju človek nedovolí užiť.
A tí Česi? Tých nechám na pokoji.
Veď som predsa polovičný Čech. 😄
