Dobrý deň.
Volám sa Martin Králik a pochádzam z Trenčína. O dva mesiace budem mať 19 rokov a môj život je momentálne v bode kedy začína byť pre mňa po psychickej stránke ťažko znesiteľný z viacerých rôznych dôvodov o ktorých vás oboznámim v tomto článku. Začal by som asi najpodstatnejším bodom. Som gay, niekto si povie asi že nič kritické, áno, ale nie ak vyrastáte v mojom okolí alebo asi celkovo v Trenčíne.
Uvedomovanie si mojej orientácie prišlo asi v 12 rokoch a keďže som moc o homosexualite nevedel, veľmi som o nej nekomunikoval, jediné čo som vedel bolo to že v spoločností nie je moc dobre prijímaná. Napriek tomu som o tom postupne začal komunikovať s niektorými spolužiakmi a ako hlúpe zvedavé decká sme aj niake veci z gay spálne vyskúšali. To ma asi ešte viac utvrdzovalo v mojej orientácii keďže ma to priťahovalo viac ako nejaká nahá prsnatá ženská.
Po zmene základnej školy z dôvodu zrušenia pôvodnej som prišiel medzi nových ľudí. To som ale ešte nevedel aké peklo ma tam čaká. Postupom času sa do školy nejako dostala informácia že som gay, a doteraz neviem ako. Tým pádom sa škola rozdelila na tri tábory. Na ľudí ktorý tomu verili a ma odsudzovali, na ľudí ktorý neverili a si ma zastavali a na ľudí ktorý medzi týmito skupinami pravidelne preskakovali. Tu začali moje prvé prezývky, bohužiaľ nie také ako som si predstavoval. Teploš, homoš, buzík, pravidelné slová ktoré som počul na chodbe školy keď som niekam išiel. Časom sa to dostalo do stavu že som sa bál ísť na chodbu sám a na WC som si trúfol ísť len cez hodinu kedy bola najmenšia pravdepodobnosť na niekoho po ceste natrafiť.
Po dlhom nátlaku som sa rozhodol vyjsť s farbou von a začal som postupne ľudom hovoriť o sebe pravdu. Niektorí sa zvrhli proti mne, iní si ma zastali, čo moju situáciu trochu zlepšilo. Časom som zistil o spolužiakovi že je bisexuál a mali sme spolu nejaké tie skúsenosti. Tu nastal problém že vďaka mojej naivite sa to dozvedeli ľudia, ktorým som veril. Tí túto informáciu „proti mne" začali zneužívať a začal si to odskakovať aj ten dotyčný, a keďže bol o hlavu vyšší a mal ruku ako ja dve, nechcel to nechať len tak a chcel si to so mnou vyriešiť. Jeho útokom sa mi podarilo poctivo vyhýbať, ako aj skupinke hokejistov ktorý si ma počkali po škole a chceli sa do mňa pustiť.
Na mále som mal len pri jednom mladšom chalanovi ktorý si myslel že som ho špehoval na WC a chcel mi zato „prežehliť" tvár. Ja ako človek ktorý sa vyhýba konfliktom som bol samozrejme dosť na prášky a nehovoriac o tom že sa ho bálo dokonca aj par ľudí z môjho ročníka. Nakoniec sa mi podarilo aj jeho nejako striasť a nepočul som o ňom už dobrých pár mesiacov. V 8. triede to vedela o mne už celá škola a myslím že aj učitelia, resp. naznačovali mi niečo ako keby mi chceli pomôcť, no toto bol omyl.
Moje spolužiačky sa už nedokázali pozerať nato čo robia so mnou psychické útoky hokejistov a došli za triednou nech s tým niečo spraví. Na ďalší deň prišla za mnou triedna s vetou ,,Necháme to radšej tak aby si ťa neodchytili po škole." Je to úžasné keď si uvedomíte že vás v podstate nemá kto ochrániť a že ste v podstate ako na strelnici. V mojej hlave sa zrazu zrodila myšlienky že je načase oznámiť moju orientáciu rodine.
Začal som u o 6 rokov staršej sestry ktorú som považoval za najmenšie zlo. Napísal som jej e-mail na ktorý mi prišla jednoduchá odpoveď: „Možno to máš len takú fázu, nechaj tomu čas." Vzápätí som ju poprosil aby to oznámila mame. No keď som prišiel domov všade bolo ticho tak som nevedel či to sestra spravila alebo nie. Prišiel čas teda vziať to do vlastných rúk.
Po dlhom bojovaní so sebou samým som jej to povedal na čo prišla reakcia že som „není gay ale pervezák", prestala sa so mnou baviť na dobu ktorá mi prišla ako mesiac, čakal som ako ma vyrazí z domu a neviem čo podobné, samozrejme že to so mnou dosť otriaslo. Prišiel teda po čase na rad môj otec ktorému som poslal správu cez 4 sms napísanú tak aby som z toho vyšiel najlepšie zakončená vetou ,, Prosím nevolaj mi teraz, som na tom psychicky zle a neviem či by som to zvládol." Neprešli ani dve minúty a doma zvonil telefón, a kto volal vás už isto napadlo. Mama prišla len rozzúrená do izby že chce ťa otec, moja jediná reakcia bola že s ním nechcem hovoriť. Mama potom odišla a po chvíli sa vrátila s krikom že tým že som mu to nezobral som to len celé dos*al, a že načo som mu to hovoril. Na viac ako slzy som sa v ten moment fakt nezmohol. Od tejto chvíle som mal stále pocit ako keby sa rodičia zvrhli proti mne, mal som pocit, že ich správanie je úplne iné.
Mama sa vkuse pýtala s kým si píšem s kým chodím von a podobne. Vždy keď videla fotku chlapa v textovom okne povedala že to je nejaký úchyl a neviem čo a kázala mi zrušiť konverzáciu, toto spravila aj keď som raz s mojím priateľom volal cez skype a pretrváva to doteraz a mojím jediným východiskom, ak chcem mať aj súkromný život, je klamanie ktoré nemám moc v láske. ale nemám na výber.
A ako som sa teraz nedávno dozvedel, moji milovaní spolužiaci, ktorí ma od začiatku coming outu nemali v láske, vraj chodili zvonievať k nám domov a pýtali sa mojej mamy či vie že som buzerant a podobne.Toto by bol asi prvý bod prečo som v stave v akom som.
Druhý bod je prístup mojich rodičov ku mne a k mojej sestre. Ak máte súrodencov viete presne, ako to je, jeden je ten dobrý, jeden ten zlý, a asi si viete domyslieť ktorú úlohu pridelili rodičia mne keďže som na tom psychicky tak úžasne. Moja milovaná sestrička, ako hráčka tenisu od 6 rokov, bola ich miláčik chodili jej na každú súťaž kupovali jej potrebné vybavenie a podobne. Samozrejme sestra mala aj úspechy ale o tom potom. Ja ako jej brat som musel samozrejme chodiť s nimi tiež na každú súťaž mojej sestry a pretŕčať tam celý deň. Ja som sa v 15 začal venovať tancovaniu a tu mi dali rodičia pocítiť rozdiel medzi mnou a sestrou.
Jasne mi dali najavo že ich tancovanie nebaví, a že na moje súťaže nebudú chodiť a to aj dodržali čiže pravidelne si na súťažiach do teraz predstavujem aké by to bolo keby tam boli medzi ostatnými rodičmi mojich kamarátov a povzbudzovali ma. No toto ostane v kategórií nesplniteľných snov, ale zase je pravda že sestra to občas tiež nemala ľahké. Pamätám si obdobie keď mala nejaké opletačky s mamou a našiel som len v maminom mobile sms že moja sestra je ku*va zato že ma vlasy na čierno nafarbené a že povie jej priateľovi čo robí a že ju vykopne z domu atď..
Teraz prichádzame k tretiemu a poslednému bodu, ktorým je môj otec. Môj otec je veľký nervák, ktorý sa naštve za každú hlúposť, hlavne ak niečo nie je podľa neho, atď.. Napíšem vám tu zopár príkladov jeho správania:
Otec príde po práci domov, ľahne si do postele a začína obskakovací martón, dones mi toto, dones mi tamto, povedz mamine nech mi spraví hento, zbehni mi do auta po to a to a tak ďalej. Ďalšou záľubou otecka je nútiť ma robiť veci o ktorých vie že mi nejdú. Som veľmi známi tým že veci štýlu vŕtačka, pílka a spol. mi do ruky fakt nepasujú samozrejme ma núti chodiť pomáhať na sestričkin dom a robiť veci, ktoré mi idú ako baníkovi zdobenie marcipánom a samozrejme na mňa vrieska za to, že mi to nejde. Potom je tu aj zásada „keď chceš peniaze tak si ich u mňa odrobíš!"
Spomínam si dokonca ako som chcel raz na narodeniny topánky na tancovanie, po ktoré bolo treba ísť ale do BA ale to som musel ísť najprv k nemu robiť na jeden deň a teplota-neteplota to mu bolo jedno. Teraz momentálne pracujem uňho, keďže tancovanie je nákladné a peniaze mi z neba nepadnú. Pravidelne musím rušiť svoje plány kvôli tomu že on si z ničoho nič zmyslí že chce aby som mu šiel pomáhať a potom ma sfúkne, že to ešte robím „na veľké H" a počúvam aký som manták a podobne. Bohužiaľ brigáda, ktorá by vyšla môjmu tancovaniu v ústrety, je asi málo pravdepodobná, takže je moja jediná možnosť pracovať pre otca a nechať sa vystavovať pravidelnému stresu. Momentálne pracujem hlavne na sklade s exotickými zvieratami ktoré predáva a robím mu faktúry. K môjmu pracovnému prostrediu asi toľko, stará kotolňa s nefunkčnou a maximálne znečistenou toaletou bez prístupu teplej vody, behajú mi tam divé potkany a ktoré tam momentálne zaniesli množstvo parazitov, ktoré sú veľké asi ako bodka napísaná na počítači.Pri čistení klietok sa ich dostane na vás minimálne 20 a prejavujú sa tak, že vyzeráte ako keby ste sa hodili do kŕdľa komárov a jediná účinná vec je horúca sprcha ktorá ich zabije a štípance zmiznú do hodiny.
Pre neho sú toto asi normálne podmienky, keďže povedal že v robote budem mať aj horšie veci, a že mi budú nadávať do úžerníkov a spol.. A aby som ešte nezabudol k uprednostňovaniu mojej sestry. Po úmrtí môjho dedka nám ostal byt ktorý sa napísal na moju sestru. Tento byt ale samozrejme s otcom a jej partnerom predali zobrali si pôžičku a kúpili si dom na ktorý chodím drieť so spomínanými vŕtačkami a tak ďalej, a keďže tam má sestra sklad so zvieratami ako pracovníčka v jeho firme chodím tam sestre nedobrovoľne pomáhať aj s ním.
Samozrejme otecko si postupne zariaďuje jej dom, ako keby sa tam čoskoro mal sťahovať, keďže tam ma vlastnú pracovňu s novým počítačom rozkladacím gaučom a nábytkom, hlavne že na moje tancovanie peniaze nemá. Ale to ho zaujíma asi rovnako málo ako to že si píše so „sociálnymi pracovníčkami" z netu a dohaduje si ako on jednej napísal ,,pekné dni".
Ešte by sa ako ďalší bod dal udať to že som dosť neúspešný u mužov a moje sebavedomie je pod bodom mrazu natoľko že mam problém povedať jedinú pozitívnu vec o sebe, ale negatívne by som vám sypal z rukáva a dokonca by ani nemuseli byť podľa vás pravdivé, ale pre mňa proste sú. A taktiež neviem prijímať komplimenty ale len ich odmietať ale len preto lebo chcem počuť ďalší.
Myslím že som asi zachytil všetko čo som chcel, poviem asi na záver len tolko, to že ste mladý a zdraví a že sa usmievate neznamená že máte šťastný život.
