Šikana nie je symptóm. Je to vážny problém. Symptómom je až to, k čomu môže viesť, keď sa prehliada, zľahčuje, zatajuje alebo začne riešiť príliš neskoro. A takých varovaní už máme priveľa.
Pri Staškove, Parchovanoch a Spišskej Starej Vsi mi ako prvá napadla práve šikana. Nie ako univerzálne vysvetlenie každej tragédie, ale ako vec, ktorú treba skúmať ako jednu z prvých. Pri Staškove je desivé už časovanie: problém sa začal riešiť v piatok, v pondelok s triedou pracovalo centrum poradenstva a prevencie a v utorok prišiel útok. Škola navyše podala trestné oznámenie a postup polície sa preveruje. Netvrdím, že sa tragédii určite dalo zabrániť. Pýtam sa, čo sa dialo pred tým piatkom a prečo sa začalo konať až vtedy.
Pri Parchovanoch na šikane trvám. Chlapec o nej písal aj vo svojich posledných správach. Argument „škola neevidovala oficiálny podnet“ je pre mňa asi taký presvedčivý ako tvrdenie, že čo nie je založené v šanóne, neexistuje. Dieťa nepotrebuje podať žiadosť v troch vyhotoveniach, aby jeho utrpenie bolo skutočné.
Prečo som na to citlivý? Pretože od desiatich do štrnástich(vlastne aj predtým) som bol šikanovaný aj ja. Primárne kvôli výške. Mechanizmus bol jednoduchý: „Putra provokuje!“ Rodičia šikanátorov: „Môj Rudko-Miško-Kubko by nikdy nič také neurobil.“ Moja mama: „No ja neviem, on je taký výmyselník...“ Spolužiaci chceli mať pokoj, tak mlčali alebo pritakávali. A bolo vybavené. Teda do ďalšieho kola. Aj keď ma skopali zo schodov.
Bol som vtedy v stave, keď som už uvažoval veľmi temne – proti sebe aj proti tým, ktorých som považoval za vinníkov. Dnes ako dospelý chápem, aká nebezpečná je chvíľa, keď dieťa nadobudne presvedčenie, že nikto mu nepomôže a normálna cesta von neexistuje. Drvivá väčšina šikanovaných detí samozrejme nikoho nenapadne. Ale práve preto treba skúmať tie prípady, keď sa niečo zlomí.
Ja som mal to šikanovanie len za výšku. Ale objektívne som bol na hrane medzi elimináciou seba alebo iných. Keby sa mi k tomu pridala aj sexuálna orientácia(tá sa "dostavila" až neskôr), tak už by som za seba neručil. Plus vtedy neboli sociálne siete.
Pri Samuelovi zo Spišskej Starej Vsi by som si preto veľmi rád prečítal kompletné závery odborníkov. Nie internetové diagnózy, ale čo najpresnejšiu rekonštrukciu toho, čo sa dialo pred útokom: agresivita, konflikty, šikana, vyhrážky, sociálne vzťahy, reakcie školy, rodičov a úradov. Pretože ak chceme podobným tragédiám predchádzať, nestačí analyzovať posledných päť minút. Treba skúmať posledných päť rokov alebo aj viac.
A potom je tu internetový folklór: „To máme z Ameriky! Kedysi takéto streľby a pobodania neboli. Za všetko môžu počítačové hry, filmy a internet.“ Naozaj? Európa pred Hollywoodom nepoznala násilie? Pred GTA sa ľudia nevraždili a deti nenapádali iné deti? Amerika má svoj špecifický problém s dostupnosťou strelných zbraní, ale násilie nie je americký kultúrny export. A jednoduchá rovnica „násilná počítačová hra = násilník“ očividne nefunguje. Pri stovkách miliónov hráčov by sme už dávno potrebovali policajta ku každému PlayStationu.
To isté platí pre sociálne siete. Môžu šikanu brutálne zosilniť, preniesť ju zo školy až do detskej izby a zabezpečiť, že obeť nemá pokoj ani večer. Preto má zmysel riešiť ich vplyv. Ale predstava, že zákaz sociálnych sietí do šestnástich odstráni šikanu, je asi taká realistická ako predstava, že zákaz predaja alkoholu do osemnástich zabezpečil, že slovenskí šestnásťroční alkohol nepijú. A to naozaj nie je špecialita východného Slovenska.
Ja som sociálne siete nepotreboval. Najväčšia sociálna sieť bola školská chodba a fungovala perfektne.
Najväčší problém preto nemusí byť telefón v detskej ruke. Môže ním byť dospelý, ktorý problém vidí a povie si, že to ešte nie je také vážne. Rodič, ktorý automaticky vyhlási „môj syn by nikdy...“. Spolužiak, ktorý radšej mlčí. Učiteľ, ktorý si povie, že deti sa iba doťahujú. Vedenie školy, ktoré nechce škandál. Úrad, ktorý má papier založený, takže administratívne je všetko v poriadku. Mať deti, tak keby mi niekde povedali "Na našej škole šikana nie je" tak tam by moje dieťa nevkročilo. Keby mi povedali ako to riešia, tak majú hneď niekoľko bodov k dobru.
A potom príde tragédia a všetci sa pýtajú: Ako je možné, že si to nikto nevšimol?
Možno si všimol. Možno si všimli viacerí. Len každý čakal, že to vyrieši niekto iný.
Preto po Parchovanoch, Spišskej Starej Vsi a Staškove nechcem počúvať iba debatu o mobiloch, hrách, TikToku a „americkom násilí“. Chcem vedieť, ako školy odhaľujú šikanu, ako chránia dieťa, ktoré sa ozve, čo robia s agresorom, ako pracujú s jeho rodičmi("Zase musím kvôli tebe do školy!? Mňa foter vyfliaskal a bolo!") a čo sa stane, keď sa objavia vážne varovné signály.
Šikana je problém. Vážny problém. Symptómom je až to, čo môže nasledovať, keď ju dostatočne dlho prehliadame, zľahčujeme, zatajujeme alebo začneme riešiť päť minút po dvanástej.
A možno najnebezpečnejšia veta, ktorú môže dospelý vtedy povedať, je: „Veď to sú len deti.“
Nie. Sú to deti. A práve preto sme tam my dospelí. Ale tie DETI musíme pri riešení brať ako rovnocenných partnerov. My máme občiansky, pas, možno titul, lenže oni žijú mladosť, ktorú sme my nepoznali. A mali by sme sa zastaviť pri posudzovaní čo o nich vlastne vieme.
