Strach z neznámeho je podobný strachu zo smrti. Aj to ma motivovalo k napísaniu tohto článku. Kým nás majorita nepochopí, nemáme šancu na zrovnoprávnenie. Druhým dôvodom je pomôcť tým, ktorí sa stále snažia skrývať, ale aj ich najbližším, ktorí sú spravidla z odlišnej orientácie (najmä v prípade potomka) úprimne zdesení.
Najskôr si trochu pozametám pred vlastným prahom. Svoju orientáciu som si naplno uvedomil v 16-tich rokoch. Už v detstve boli nejaké tie náznaky (v reklame som si nevšímal tú dlhonohú modelku, ale toho vymakaného modela), ale kľúčovo mi pomohol internet. Tam som sa dostal k informáciám, že som úplne v poriadku, kde a ako sa dajú kontaktovať známosti rovnakej orientácie, kam sa mám obrátiť, keby nastali nejaké problémy v rodine atď.. Do tých 16-tich (2004/05) sa moja orientácia neprejavovala najmä z dôvodu neinformovanosti a podvedome bola potláčaná najmä atmosférou v spoločnosti. „Buzíci, homoši, teploši" boli terčom posmechu, priblblých vtipov a verejného odsudzovania zo strany verejných činiteľov.
Mal som však jedno šťastie: mojim rodičom bolo z väčšej časti jedno, ako čerpám informácie a väčšinu detstva som vlastne prežil s nosom v knihách. Moje ego vlastne vyformovalo množstvo často protichodných názorov, čím som sa naučil kritickému mysleniu, a nie prijímaniu prvej informácie, ktorú mi niekto podsunie. Liberál teda nie som na základe svojej orientácie, ale na základe mojej liberálnej nátury mi coming-out nespravil zo života peklo. Keď som sa prvý krát zaľúbil do muža (ja 16, on 26 rokov a bacha, balil som ja jeho), tak som proste spolužiakom a kolegom na brigáde oznámil, že konečne niekoho mám, ale že to nie je žena, ale muž. Čo sa stalo? NIČ! Doslova a do písmena nič. Tak, ako by to malo byť v slobodnej spoločnosti.
Ako som sa postupne aklimatizoval v komunite, zisťoval som, že nie všetci to mali také ľahké ako ja. Spoznal som prípady, keď bol chalan v mojom veku vykopnutý z domu, lebo jeho otec si povedal, že „ja si tu buzeranta chovať nebudem!" Ja som mal šťastie, že som z Bratislavy. On mal smolu, že bol z menšieho mesta. Poznal som prípady, kde rodičia dieťa úplne tyranizovali.
Jeden ilustračný: pred časom sa u mňa zastavil bývalý aktivista nášho hnutia a spomínal na prípad, keď im na linku dôvery zavolal chlapec z menšieho mesta, že ho rodičia kvôli orientácii zamykajú, že sa mu kadečím najmä otec vyhráža atď.. Náš človek neváhal, zobral kolegyňu a vyrazili za ním. Chalan mal separátny tanier, separátny príbor, jeho veci sa prali rovnako separátne. Otvoril chlapcov otec, ktorý keby chcel, tak tohto nášho aktivistu aj s kolegyňou poláme v prstoch ako zápalky. Kamarát mal však dosť odvahy a pretlačil sa do bytu a začal rovno s tým, že v čom majú so synom problém. Otec začal s tým, že čo je jeho do toho, on už si svojho syna „vychová". Neviem akým spôsobom to presne náš kamarát povedal, ale išlo zhruba o to, že či si pán tatíček v reštaurácii overuje, či taniere a príbory nemal v rukách nejaký homosexuál, či náhodou v práčovni hotela, kde spí, nepracuje homosexuál, či tam nebol nejaký homosexuál ubytovaný, ale najmä, či jeho syn prestal byť jeho synom. Resumé: otec schytil ten tanier a rozbil ho o podlahu, zavolal syna a nabral mu do „spoločných" tanierov a ospravedlnil sa mu za svoju slepotu. Pokiaľ viem, k tej hlúposti sa už nevrátil.
Je pravda, že v Bratislave to máme jednoduchšie, ale nie je to pravidlom. Aj v Bratislave narazíte na prudérnych homofóbov a na vidieku môžete naraziť na úplne normálnych liberálov. Zas príklad zo života. Môj bývalý partner bol z Topoľčianok. Moja mama mu dovolila jediný krát prespať u nás, a to keď sme utekali zo záhrady za asi najsilnejšej búrky toho leta, skombinovanej s krúpami a silným vetrom, že som mal obavy, či to prežije strecha záhradnej chatky, kde sme spávali. U nich v Topoľčiankach som bol takmer okamžite prijatý takmer ako člen rodiny, a to napriek tomu, že boli všetci praktizujúci katolíci, starých rodičov nevynímajúc!
Spomínam si, ako sme v jednom bratislavskom gej klube rozbiehali akciu „Filmové štvrtky". Upútavka na prvý premietaný film obsahovala slogan „Keď sa budeš večne skrývať, napokon stratíš sám seba." Keby sme všetci povyliezali z ulít, tak by tým, ktorí majú pokrivenú optiku možno začali vidieť trochu jasnejšie. „Veď je to môj brat, sused, kolega, s ktorým som bol včera na pive!" Nebojte sa, a ak sa bojíte(najmä mladší z konzervatívnych rodín), neváhajte vyhľadať radu. Môj mail je verejný, rovnako verejné je aj Q-centrum, kam sa môžete obrátiť: http://www.qcentrum.sk/kontakt/
A našim odporcom, ktorí z nás robia niečo medzi ľudožrútmi a zlodejmi detí: ľutujem každé dieťa, ktoré sa narodí do takej rodiny a nezmení to váš postoj, ale najmä ľutujem vás samých. „Keď druhým ubližujeme, ubližujeme najmä sami sebe, lebo samých seba robíme zlými." - Marcus Aurelius
