Ľudia sa boja, že ukrajinské protiútoky na Mordorskú Moskvu vyprovokujú Putlera k tomu, aby na Kyjiv poslal atómovku.
A mám pocit, že práve tu sa ukazuje jeden veľmi výrazný slovenský fenomén. Naša predposratosť z atómky sa stala takmer väčšinovým postojom verejnej debaty. Stačí, aby Ukrajina zaútočila na Moskvu, a namiesto otázky, či má agresor právo cítiť dôsledky vlastnej vojny, okamžite riešime, či tým náhodou Putlera príliš neprovokujeme.
„A čo keď použije jadrové zbrane?“
„A čo keď zaútočí na nás?“
„A čo keď sa to celé rozšíri?“
To počúvame stále dookola.
Pritom keď sa človek pozrie okolo nás, susedné a ďalšie európske národy riešia trochu inú otázku. Nie „čo ak sa Putler nahnevá?“, ale „čo urobíme, ak nás napadne?“
Poliaci masívne investujú do armády, Fíni a Švédi budujú obranné kapacity, Pobaltie pripravuje obyvateľstvo na krízové situácie a celá Európa po rokoch pohodlného presvedčenia, že vojna je niečo, čo sa odohráva iba v televízii, znovu objavuje pojem obranyschopnosť.
A my? U nás je v podstatnej časti verejnej diskusie dominantnou otázkou stále to, čo by sme nemali robiť, aby sme náhodou Putlera nehnevali.
To je veľmi zvláštny druh logiky. Agresor napadne susednú krajinu, ničí jej mestá, zabíja ľudí a my začneme rozmýšľať, či sa brániaci nemajú náhodou správať trochu opatrnejšie.
Rozumiem tomu strachu. Atómová bomba nie je hračka a človek nemusí byť práve pacifista, aby si pri predstave jadrového výbuchu nad Kyjevom povedal: Tak toto už môže skončiť naozaj zle.
Lenže potom sa na tú situáciu skúsme pozrieť z druhej strany.
Ukrajina v posledných mesiacoch čoraz viac útočí hlboko na ruské územie a Moskva sa opakovane dostáva pod dronové útoky. A presne tu sa podľa mňa začína diať niečo, čo môže byť pre Putlerov režim oveľa nebezpečnejšie ako samotné drony.
Ruská vojna sa začína dostávať domov.
Možno práve toto Rusko potrebuje
Doteraz mohol priemerný Moskovčan pokojne fungovať v režime: „Špeciálna vojenská operácia prebieha kdesi ďaleko.“ Kdesi na Ukrajine umierajú vojaci, pri Charkove alebo Donecku niečo vybuchne, televízia ukáže mapu, moderátor sa zamračí a potom ide reklama na jogurt.
Lenže keď človek býva v Moskve a zrazu počuje protivzdušnú obranu, vidí dym nad mestom a zistí, že vojna dokáže priletieť aj k nemu domov, môže sa začať meniť otázka. Nie „Prečo ešte nevyhrávame?“, ale „Prečo vlastne túto vojnu vedieme?“
A to je pre diktatúru veľmi nepríjemná otázka.
Možno práve bombardovanie Moskvy môže prispieť k takej zmene nálady, že si časť Rusov konečne triezvo povie: „Tudy cesta nevede.“
Nie je to už Sovietsky zväz, ktorý dokázal celé generácie presviedčať, že treba vydržať všetko, pretože nepriateľ je za hranicami a Stalin je génius. Moja stará mama vraj plakala, keď Stalin zdochol. A keď si človek uvedomí, koľko ľudí bolo vtedy schopných oplakávať človeka zodpovedného za masové represie, hladomory, popravy a gulagy, musí si povedať, že dnešné Rusko je predsa len iná spoločnosť.
Samozrejme, stále je to autoritársky štát s obrovskou propagandou. Ale niečo sa zmenilo. Dnes už nemôžete jednoducho všetkých nespokojných vyhádzať z okna.
Je ich priveľa. A ruská spoločnosť sedí na tlakovom hrnci.
Tak prečo jednoducho nepoužiť atómovku?
Tu prichádza moja otázka. Ak je Putler skutočne taký šialený, ako nám niektorí komentátori vysvetľujú, prečo ešte stále nepoužil jadrovú zbraň?
Veď Rusko má obrovský jadrový arzenál. Prečo ju nepoužiť?
Vynechávam MAD, ergo Mutual Assured Destruction, doktrínu Studenej vojny o "Zaručenom vzájomnom zničení" keby niekto začal mačkať knoflíky. To by sa mohol presunúť k inej klaviatúre a zahrať svetu Requiem. Vrátane seba.
Vidím minimálne tri veľmi vážne dôvody.
1. Tie rakety nevymysleli včerajší propagandisti z Rossija 1
Prvý dôvod je technický.
Rusko má jadrové zbrane, rakety, ponorky, bombardéry(tretina padla za obeť mobilným domčekom :-D) a celý strategický arzenál. Ale jadrová veľmoc nie je kúzelník. Je to obrovský technologický systém, ktorý musí fungovať.
A pri sovietskom raketovom programe je jedna veľmi zaujímavá vec, na ktorú sa dnes často zabúda. Ukrajina bola desaťročia súčasťou sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu.
Dnešný Dnipro bol jedným z centier sovietskej raketovej výroby. Juhmaš vyrábal a servisoval strategické rakety a ukrajinské podniky dodávali Rusku množstvo komponentov a služieb. Po roku 2014 sa tieto väzby prakticky rozpadli a Ukrajina zastavila vojenské dodávky do Ruska.
A teraz si predstavte tú iróniu. Ruská propaganda celé roky tvrdí, že Ukrajina je iba nejaký umelo vytvorený štát, ktorý vlastne nič nedokáže. Lenže keď išlo o sovietsku raketovú techniku, bez Ukrajiny to až také jednoduché nebolo.
A ešte jedna historická perlička. Sergej Koroljov, jeden z otcov sovietskeho kozmického a raketového programu, sa narodil v Žytomyri na území dnešnej Ukrajiny. Valentin Gluško, ďalší gigant sovietskej raketovej techniky, sa narodil v Odese.
Takže keď dnes ruskí propagandisti vysvetľujú svetu, že všetko geniálne vzniklo výhradne v Rusku, história si pri tom občas potichu odkašle. Samozrejme, z toho nevyplýva, že ruské jadrové rakety nefungujú. To by bolo rovnako hlúpe tvrdenie ako tvrdiť, že Rusko nemá jadrové zbrane.
Pointa je inde: čím zložitejší systém, tým viac miest môže zlyhať. A pri jadrovej zbrani nechcete zisťovať, ktoré.
2. Fenomén Stanislav Petrov
Druhý dôvod je ešte zaujímavejší. Volá sa Stanislav Petrov.
V septembri 1983 sovietsky systém včasného varovania oznámil, že Spojené štáty odpálili jadrové rakety. Petrov mal veľmi málo času. Počítače tvrdili, že rakety letia, lenže on si položil jednoduchú otázku: Ak Američania začínajú jadrovú vojnu, prečo by ju začínali piatimi raketami?
Systém označil za chybný a čakal na ďalšie potvrdenie. Mal pravdu. Systém si pomýlil odraz slnečného svetla od vysokých oblakov s raketovými štartmi.
Petrov sa neskôr stal symbolom človeka, ktorý zabránil jadrovej vojne. Ale ešte zaujímavejšie je, že nebol jediný. Počas studenej vojny sa viackrát stalo, že systémy na oboch stranách vyhodnotili situáciu nesprávne. V Spojených štátoch došlo v rokoch 1979 a 1980 k vážnym falošným poplachom a ďalšie nebezpečné situácie nasledovali aj neskôr.
A potom tu máme Vasilija Archipova počas kubánskej krízy. Znova človek, ktorý sa v kritickej chvíli rozhodol nepokračovať podľa najhoršieho možného scenára.
Nie počítač. Nie algoritmus. Človek.
A toto je podľa mňa jeden z najväčších dôvodov, prečo jadrové zbrane stále neboli použité. Nie preto, že by boli všetci vodcovia sveta svätci, ale preto, že v každom takomto systéme nakoniec sedia ľudia. A tí vedia, čo znamená stlačiť tlačidlo.
Keď sa Edwarda Tellera spýtali na vodíkovú bombu "Je dosť veľká?" odpovedal "Nie je, ale bude.", čím myslel, že bude tak strašná, že sa nikto neopováži ju použiť.
3. Jadrová bomba by mohla zjednotiť presne tých, ktorých chce Putler rozdeliť
A teraz podľa mňa najväčší problém. Putlerova jadrová bomba by možno nezlomila Ukrajinu. Ostatne nelajsol by si napadnúť priamo NATO, bol by to "len" útok na Kyjiv.
Mohla by zlomiť Rusko.
Nie okamžite vojensky. Politicky.
Dnes sa ešte stále dá ruskému obyvateľstvu vysvetľovať, že vojna je „obrana“, „boj proti NATO“, „denacifikácia“, „historická misia“ a všetky tie ďalšie rozprávky, ktoré sa za štyri roky vystriedali v propagandistickom kotle.
Ale čo ak by Rusko použilo jadrovú zbraň?
Čo potom?
Zrazu by už nešlo o „špeciálnu vojenskú operáciu“. Bol by to moment, ktorý by mohol zjednotiť západnú verejnosť, európske vlády a veľkú časť sveta spôsobom, aký si dnes Moskva možno ani nevie predstaviť.
A Ukrajinci? Tí by sa pravdepodobne nezľakli. Naopak. Mohlo by ich to zjednotiť ešte viac.
A potom by sa zrazu v mnohých európskych kanceláriách mohla objaviť veta:
„Najskôr urobíme z Kremľa rumovisko. Potom Putler skončí pred súdom alebo ako Hitler s frajerkou. A potom sa budeme dohadovať, čo ďalej.“
Pretože jadrový útok by zmenil pravidlá hry. Rusko by už nebolo iba agresorom, ktorý rozpútal vojnu. Bolo by štátom, ktorý prekročil jadrový prah.
A presne tomu sa doteraz svet snaží zabrániť.
A potom sú tu tí, ktorých vraj Ukrajina „zachraňuje pred LGBT“
Toto je ďalšia absurdná kapitola ruskej propagandy.
Keď sa vojna začínala, putlerovci nám vysvetľovali, že Zelenskyj vraj sľúbil homosexuálne manželstvá a toto je údajne jeden z dôvodov, prečo treba Ukrajinu „zachrániť“.
Realita bola podstatne menej dramatická. V roku 2022 Zelenskyj v reakcii na petíciu za legalizáciu manželstiev osôb rovnakého pohlavia vysvetlil, že ústava sa počas vojny meniť nemôže, a zároveň podporil hľadanie možnosti právnej ochrany prostredníctvom civilných partnerstiev.
A vojna medzitým ukázala jednu veľmi nepríjemnú vec.
Aj homosexuálni Ukrajinci bojujú.
Sú medzi vojakmi, dobrovoľníkmi, zdravotníkmi, aktivistami aj ľuďmi, ktorí jednoducho nechcú, aby im niekto obsadil krajinu.
Stretol som v Tatrách na Skalnatej chate človeka, ktorý už bol vo vojenskom dôchodku. Nemusel rukovať. Napriek tomu sa dobrovoľne prihlásil do logistiky.
A vo vlaku Praha – Bratislava som sa rozprával s mladou ženou z Mariupola. Aktivistkou. Z jej domu zostala doslova základová doska.
A napriek tomu nehovorila ako človek, ktorý chce utiecť niekam do bezpečia a zabudnúť. Hovorila ako človek, ktorý chce, aby sa jej krajina raz postavila na nohy.
To sú tí ľudia, ktorých má Rusko podľa vlastnej propagandy „oslobodzovať“.
Tlakový hrniec
Takže áno. Bojím sa jadrovej vojny. Bol by som blázon, keby som sa jej nebál.
Ale práve tu sa vraciam k tej našej slovenskej predposratosti z atómky. Nie ako k vlastnosti každého jednotlivého Slováka, ale ako k väčšinovému fenoménu našej verejnej debaty. Keď sa niečo udeje, prvou otázkou veľkej časti spoločnosti nie je, ako sa ubrániť, ale či sme náhodou neurobili niečo, čo by mohlo Putlera nahnevať.
Je to zvláštne. Poliaci, Fíni, Švédi, Estónci, Lotyši, Litovci a ďalší si pozerajú na svoje armády, sklady, bunkre, zálohy, muníciu a civilnú ochranu a hovoria: „Musíme byť pripravení.“
My sa často pozeráme na Putina a hovoríme: „Len aby sa nenahneval.“
To je sakramentsky veľký rozdiel.
A pritom silná obrana nie je volanie po vojne. Práve naopak. Silná obrana je najlepší spôsob, ako vojne predchádzať. Keď potenciálny agresor vie, že útok bude drahý, komplikovaný a neúspešný, má oveľa menej dôvodov ho začať.
Naopak, ak vidí krajinu, ktorá sa bojí už len toho, že by ho mohla nahnevať, dostáva úplne inú správu.
A možno práve preto nás naši susedia nechávajú trochu nechápavo pozerať. Oni si položili otázku „Čo urobíme, ak Putin zaútočí?“
My si príliš často kladieme otázku:
„Čo urobíme, aby Putin nezaútočil?“
Prvá otázka vedie k obrane.
Druhá k ústupkom.
A história už niekoľkokrát ukázala, kam môže viesť tá druhá.
Takže áno, bojím sa jadrovej vojny. Ale oveľa viac než predstava Putlera, ktorý jedného rána teatrálne stlačí červené tlačidlo, ma zaujíma niečo iné.
Čo sa stane v Rusku, keď sa ľudia začnú pýtať, načo toto všetko bolo?
Keď vojna príde až k Moskve. Keď sa začne dotýkať ich domovov. Keď začnú zomierať ľudia, ktorých poznajú. Keď začne byť drahšie a ťažšie všetko, čo dnes ešte funguje. Keď sa z televíznej vojny stane ich vojna.
Keď sa raz niekto v Moskve postaví pred televízor a povie:
„Tak počkať. My sme predsa mali bojovať proti NATO. Tak prečo nám teraz horí Moskva?“
Možno práve toto bude začiatok.
Nie jadrový výbuch.
Ale obyčajná otázka:
„Tudy cesta nevede.“
A možno sa potom ukáže, že najväčšou hrozbou pre Putlera nebola ukrajinská raketa.
Ale chvíľa, keď si dostatočné množstvo Rusov uvedomí, že cisár je nahý.
A že jeho atómovka síce môže zabiť tisíce ľudí.
Ale neumí umlčať otázku, prečo to celé vlastne robíme.
