Chcela by som sa znova zaľúbiť do niečoho nevšedného. Človek to asi potrebuje k životu, žena ešte viac a ja? Ja si bez toho neviem predstaviť život. Také normálne opíjanie sa niečím, možno niekým, možno ničím. Potrebujem to k životu, nadchnúť sa znova pre deti a pre bublifuk, pre vlastné názory a úlety v uliciach, chodiť s prasknutým obrazom v obleku cez mesto a dať tomu myšlienku, len tak nenormálne žiť, ako sa žilo vtedy. Fotiť sa v kontajneri a umyť dlážku v čakárni u doktorky, len-tak. Obuť si obyčajné šedé nechutné ponožky z jarmoku a usmievať sa nad ich nevšednosťou.
Už som asi vyžmýkala kúzlo kaleidoskopu, hodiniek a peňaženky, asi je to už raz tak, treba sa zalúbiť, nie zase, ale nanovo. Som zástancom trvalého vzťahu a za všetkým stojí komunikácia, tak idem na to.
A nepíšte mi: "milujem", dehonestovanie lásky.
a aj tak to nikto nepochopí!
