Nesmrteľná, s jednými dverami, na vstup. S oknami. To je samozrejmé. Tak sa pozeráme na svet. A možno je na okne kvetina, tá naša, vlastne naše "ja". A je úplne jedno či ste Orchidea alebo Bodliak, aj ten vie pekne vykvitnúť.
A pozeráme z okna, cez priezračné sklá a tešíme sa, že vidíme svet, kým sme deti.
Žiaľ. Rastieme. A menia sa aj okná, ich výplne. Prídu obdobia farebného skla, možno ružové okuliare zaľúbenia. A všetko zružovie. A možno tmavé sklá, možno hneď po tých ružových. A farebnosť je fuč.
Ach, tie sklá, tie okná, duša..
Tragédia?
Aj zrkadlo je sklo!!!
Ale na Ružu sa nedá hľadieť cez zrkadlo!
Nikdy nedovoľte, aby sa okná Vašej duše stali zrkadlami,.
keď pozeráte na svet, nemôžete vidieť len svoj odraz!!!
Krása je v oku pozorovateľa.
A sebec nemá pekné oči!
