Poetický zrak,
poetická hra,
poeticky čuch
a poetický duch
sa vo mne miešali
v to sobotné popoludnie,
keď v hrudi hasla zápalka,
nezhasla.
Len rozbité ego,
rozjatrené kutáčom
so žeravým koncom.
Nádej.
Očakávanie.
Obrátenie.
Otcovstvo.
Detstvo.
Advent.
Judita.
Uhlíky zaborené
v koži prepálenej,
na hranici citov,..
Ako ona,
studňa so zlomeným egom.
S hlavou priklonenou k zemi,
možno hľadajúca prameň premeny,
ona vie, že dole pramení
a ja zas viem, že Hore.
Hľadám.
Čerpám.
So zlomeným egom.
Neprekáža.