"Skúste mi to opísať. Čo cítite. Čo počujete. Kde sa začínajú tie pocity. Kde sa láme hranica medzi snom a realitou. Kým sa predo mnou neotvoríte, nebude to ľahké, skúste to."
"Akoby som stála pri stroji, strašne dlho, aspoň tucet predražených chvíľ. Stále len "vybrať, vložiť, stisknúť". Vybrať, vložiť, stisknúť.. Kolotoč. Vybrať, vložiť, stisknúť..
A potom taký pocit ničoty. Ale aj nie. Nerozumiete. Nemôžete. Ani ja.
Ako keď nesiete košík jahôd a pár ich stratíte.
Neviete ani miesto, čas, hodinu. Len zrazu nie sú.
V košíku.
Niesla som ich. Už na ceste tvoria rôsol. Lepkavý na nohe. Nepríjemný ako smola na päte. Je.
Už nejde "vybrať, vložiť, stisknúť"."
"Výborne. Uvoľnite sa. Už sme blízko. Len hlbšie. Skúste."
"Na polievke sa tvorila námraza. Slížiková. Rodinná. Kolektívny chlad. Také čosi nechutné. Zahryznutie do ľadu. V ňom nejde robiť anjela. Kreslí na okná čas. Koľko ešte dní? Akoby som sa pýtala. A žiadna ozvena. Len neúprosný tikot...
Štverám sa na smrek, po zhnitej haluzi. Obraz v prasknutom ráme. V koši s odpadkami. Vyhrabal a obliekol sa do gala. Už nedozreje. Haluz odpadá. Už len tie jahody. Na päte.
Nedáva zmysel. Ani tulipán na hnojisku. Z bahna klíčia sny. Fazule, tekvice, melóny. Kožky, kože. Staré nábytky. Aj s červotočom. Všetok odpad sa snaží prekryť dieru po jahodách. Achylova päta. Jahodová, mentolová, štipľavá. Ako nikdy. Svet zožuje. Všetko, všetkých raz. Keď budeme mať sedemdesiat a nebudeme mať čo stratiť. Sa vezmeme. S jahodami. Dohora. Výťah opäť nechodí, zostáva ísť iba po svojich. Nestratiť už ani jednu. Janka, Aničku, Heňku, Ondra, Deti, Už nikoho..."
