Volám ho Pagaštan Snový.
Je vysoký a poznám ho už detstva.
Všetci vraveli, že ho prerastiem.
Nestihla som.
Stále je tu a ja sa naň štverám.
A zase padám dolu.
Niekoľkokrát denne.
Niekedy si oškriem kolená.
Ešte som ho neprerástla,
ani z neho nevyrástla.
Je to strom obesených nádejí.
Vždy si hodím lós a keď má padnúť hlava,
vezmem stužku,
chytím môj sen za pačesy
a pod krkom mu uviažem krásnu mašličku.
Je to taký psychologický moment.
Sen sa poteší, lebo si myslí,
že ide na vianočný stromček.
Ale nejde.
Zavesím ho tam.
Je to náročné.
Mám odreté kolená.
Veď viete, musím ho vešať zospodu
a aby som mohla,
musím padnúť.
Zoznámte sa: Môj Pagaštan Snový!
To nie je všetko.
Existuje totiž kategória obéznych snov.
Sú to tie lepšie chované sny.
Niekoľkokrát padnuté z konára sna na konár reality.
Nikdy nie rozbité.
Len obité.
Keď o ne hádžem lós, trasie sa mi vnútro.
Padne hlava.
Idem na to.
Rituál.
Pohladenie. Mašlička. Pritiahnutie.
Problém.
Obézne sny sú fakt dobre chované.
Pagaštan je síce starý a pevný.
Ale na taký obézny sen má málo sily.
A tak sa z neho stane neobeSENý sen.
Ja ho znova dobre chovám.
Ach.
Čiže.
Včera som obesila
lavičku vysokú a veľkú,
z ktorej by mi viseli nohy
a mohla by som ich hompálať vo vetre
ako dieťa.
Mala by zo spodu takú starú plechovú nádobu.
Pre otvorenie podľa potreby.
Bol by tam bublifuk a kaleidoskop,
asi viac kusov.
(tento sen je fakt dosť obézny)
Na jar by tam kvitli kvety bláznov.
V lete by tam Bláznivá pozorovala nočné hviezdy,
neviem, ako to je, ale mohol by kvitnúť aj agát.
Neovoňaný.
Na jeseň by som zhadzovala gaštany
a kriesila obesené sny na Mojom strome.
A robila z nich zvieratká zo zápaliek.
Ako dievčatko so zápalkami.
Len nie až tak tragicky.
A v zime..
By bola zima.
A padal by tam sneh.
A nohy by nehompálali.
Zabárali by sa do snehu.
Tak by som robila anjelov.
(vypasenec vypasený)
A tak by to šlo dokola.
A ja by som si nezvykla.
Človek si nesmie zvyknúť na všetko!
Ako vychudne obézny ľudský sen?
