Konkrétne tí "moji traja". Stretávam ich často. Vždy sa im pletú kroky a v očiach im svieti iskrička promile. U nich mi to neprekáža. Už nie sú otcovia rodín, len tak sa túlajú po známej trase: posteľ-ulica-šenk-krčma-krčma-šenk-možno posteľ, stále dokola..
A ja bývam často na pomlčke medzi posteľ-ulica, alebo ulica-šenk, alebo šenk-možno posteľ.
Vždy sa poteším, keď jedného z nich stretnem. Pekne sa mi pozdravia. Ak ich zdvihnem alebo odprevadím, najmä na tej spiatočnej ceste, vždy poďakujú. A každý z nich má pre mňa vždy nejakú tú klišé frázičku. Jeden mi vždy spieva. Nevie chodiť, ani rozprávať, ale "Aničkááá, dušičkááá, nekáášli, aby ma pri Tebe nenáášli", to dá vždy. Ten druhý, ten je skvelý. "Anka, Anka, čo nám povie mamka?" Vlastne neviem, či to recituje alebo spieva, ale je to milé. A ten posledný, ten by len tú moju gitaru furt... "Ahoj kočka! De máš tú gitáru, kedy mi už zabrlinkáš?"
Sú super.
A možno sú vždy opití. Možno to nie je správne. Ale oni sú ľudia. Pozdravia. A sú slušní. Poďakujú vždy. A potešia svojimi rotrasenými notičkami. A mne je vtedy absolútne jedno, že mi nikdy nepovedia mojim menom. Od nich by mi iné ako Anička a Anka asi ani v ušiach nechutilo.
Kiežby sme dokázali byť zatriezva k sebe takí milí a zdvorilí..
