Deti sú vzácny dar.
Docupitala. A všetky kundrlinky na hlávke jej prekrásne tancovali v sladkých rytmoch krokov.
A na mihalnici jej sedela nedočkavá slza. Chcela by skočiť dolu, no priveľmi sa bála.
-Hanka, zavedieš ma potom domov? Bude už tma.
Povedala s najúprimnejším strachom, akého je ľudský anjel schopný.
-Zavediem, neboj sa. Len počkáme do konca, dobre?
Zobrala som ju do náručia. Schúlila hlávku a ani sa nepohla. Len tú bojazlivú slzičku nechala, nech sa jej ujme tá magická sila, čo ťahá všetko zhora dole. Aj anjelikov z neba.
Chytala som tie kvapky, čo pršia z detských očí. Jednu, dve, tri. Pobozkala čelo. Ticho. Nech neodletí.
-Eleni? Pošepkala som v domnení, že spí.
-Bije Ti srdiečko ako mojej mamičke.
No môže ma ešte čosi potešiť viac?? :) :)
"A teraz a teraz, nech sa nebo porozlieva a teraz a teraz poďme spolu o tom spievať."
