Margaréta miluje cesty. Väčšinou všetky. Hlavne tie so známym cieľom. Domov.
Margaréta miluje kvety, svoje svety a keď slnko svieti.
Margaréta miluJE SEN. Aj s mäkčeňom.
Necháva stopy na chodníku, tulipánové.
Ľúbi sa túliť k cestám so svojím bosým malíčkom.
Ako keď sa oň v lete opiera margarétka vo chvíli Margarétinho tanca na lúke.
Len aby nevypadla.
Sa motá samota.
A maličkému nezostalo nič.
Je (tie)seň. A je sen.
Na cestách s nervóznymi šoférmi a nevychovanými mužmi. Len pozerá oknom.
Nebo je iné. Modré.
Nie tak ako vždy.
Zo stromu padá jabĺčko. A možno je v ňom červík.
Možno samota.
A muškáty si kvitnú, akoby ich nedesila budúcnosť.
Píšu si Ódu (na) mier a nie.
Prítomnosť je bod, ktorý sa dotýka večnosti.
Margaréta chodí, kým je sen na jeseň, na bosé prechádzky.
Posledná tohtoročná a potom zase mimo prevádzky.
Ponožky si poklebetia s topánkami.
A ona bude bosá behať po strniskách i po lese a cítiť to, čo nosom nevie.
Hľadám gaštan do páru.
Zn.: bezhlavé bláznenie.
