Preplnená

Popod prach presakuje von kúsok svetla,

načerpala.

Komu to dá? Komu to dá?

Po uliciach sa túlajú milióny zarastených okien

a brečtany dusia iskry duší.

Tam niekde by som mala stáť ja

a kúsok svetla utrúsiť na adresu bezdomovca.

A spievať tam s ním ódu na priepasť.

Samota súdi samu seba.

Aj Teba si vezme na mušku.

Raz budeme tam stáť obaja,

aj kľúčová dierka pošteklí dvierka pod nosom.

A cez ten prach ten lúč svetla vyrazí dych.

Čo s toľkým svetlom, keď sa kopí?

Lopatu si vezmem do ruky a každému dám na fúrik,

koľko vydrží..m.

Príď si vziať aj Ty.

Lúč slnka zlomí sa na dúhu o roh Tvojej rohovky.

A tvár sa roztiahne.

Tam, kdesi v perách sa zobudí úsmev.

Ten ľúbim.

A svetlo tiež!