sedela zablatená po členky
na brehu rieky bujarej,
kúsala zúbky čelenky,
lámala sny jeje beznádej.
Ufúľaná hľadela do diaľav,
splietala tóny chladené,
jak bez chvosta pokorený páv,
čo v hanbe hľadí do zeme.
Ruky skrčené pred seba
a prsty hrajúce sa v hline,
žmýka slzičky zo seba,
nech dá formu aj špine.
Vytvára malý Everest,
prekážku, ktorú nezdolala,
na srdci ju nemorí šelest,
len sen, čo si tam prikovala.
Zviera tú rúčku naprázdno,
a premieľa pôdu zmáčanú,
našla si lásku-v duši dno
a nechce už mať ju zráňanú.
Krvácajúce prstene,
čo lásku dávno sľúbili,
menia sa v chladné kamene,
zmizli tí, č ich ľúbili.
A opäť na jar, po roku,
vracia sa dievča inak však,
teší sa, že má kamene,
že môže stavať vzdušný hrad.
Pozrie na kôpku bezútešných rán,
úsmevom rozžiaria sa oči,
z bôľov vyrástol tulipán,
aj sny je dobré nosiť!
A tak ako spieva pieseň,
slnko i dážď potrebné sú,
aj v šedi farby dáva jeseň
a žiale plody prinesú...
