Smiala sa vždy v nevhodnej chvíli a povedala vždy to, "čo sa nepatrí". Slzy jej tiekli, keď sa iní smiali a cítila sa trápne v tých "naškrobených" chvíľach, ktoré všetkým prišli rozprávkové. Akoby bola z iného sveta.
Alica išla študovať. So svojim zajacom, ktorému vždy trčali "macherské" hodinky na zlatej šnúrke z vrecka, vždy jej hovoril: "Už je najvyšší čas!". Ale ona nedbala.
Alica nikdy nedbala. Na čas. Na konvencie. Na účes. Koniec-koncov ani na vedomosti.
Alicu nemali radi. Ona mala rada ich. A to sa vždy otočí.
Takže: Mali ju radi, ale ona ich mala rada prvá. Teda skoro prvá.
Alica sa nevedela učiť. Mala rada ľudí. Bola otrokom všetkých tých dotykov. Milovala ľudskú vônu. Ľudskú dušu. Ľudské topánky a ľudské mláďatá.
Chodila do obchodu kvôli jednému rožku, len aby cítila človečinu. A učila sa v noci. Jednej. Vždy jednej tesnej pred skúškou. Keď zajacove hodinky ukázali o päť minút dvanásť, jedna, dve, až do siedmej. A išla to skúsiť na skúšku.
Alica vždy vyšla s úsmevom, s podpísaným indexom. Závideli jej. Nikdy jej nenapršalo do nosa. Vedela, že to nebolo v jej rukách.
Alica sa narodila v krajine zázrakov. :) A tam sa dejú zázraky.
"Svet je veľké zrkadlo, zamrač sa naň a zamračí sa na Teba, usmej sa a usmeje sa tiež!"
