Amélia bola najskôr malou Amálkou.
S dlhými zlatými vláskami, nad nimi venček z púpavy. Pod nimi nič. Len sny.
A veľké hnedé očká.
Len tie ste mohli vidieť spoza bukového kmeňa, keď za ním trhala lúčne kvety.
Presne tak. Nôžkami tancovala po zemi, ale hlavou blúdila v oblakoch.
Mihalnicami rozmetala mliečnych nebeských baránkov. Hľadala slnko.
Aj keď pršalo. Občas jej aj napršalo do črievičky. Hľadala slnko. Vždy.
Keď padal sneh, vločky sa jej zavesili na ofinu a bolo im tam teplo.
Tak sa roztopili. Stiekli jej po líčkach. A zase bolo potom.
Po smiechu býva plač. A potom zase naopak.
Amálka hľadala lesného mužíka. Aj ho veru našla. Tancovali spolu v šume lístia s tónmi šťastia.
A vysávali v sobotu byt. Taká tá všedná rozprávka života.
S margarétkovou taškou chodila na nákupy. Mala v nej všelijaké sny a túžby.
Najmä však túžbu po domove.
A stále kupovala nové. Tak sa to má.
Kým vieš snívať, tak máš nádej.
Pamätáte si ju? Vílu Amálku z večerníčka?
Pre Alicu bola najskôr Améliou.
Dnes žijú spolu v krajine zázrakov.
Jedna druhej liekom. Na všetky bôle všedností.
Na čas, nesplnené túžby, nezdolané skúšky, aj na obyčajnú bolesť hlavy.
Vlastne sú si injekciou. Liekom je im ktosi iný.
Žijú spolu šťastne na veľkej dlani. Veď záleží na tom, v koho rukách to je.
