Prišla som so značným predstihom,
nahodená do gala,
vysoké opätky,
vysoké nároky,
vysoké sny,
krájala som chlieb a roznášala med,
cítila som sa užitočná...
Prišlo ich menej,
chvala Bohu - ak by bolo osamelých na Vianoce menej,
no skôr sa bojím, že bohužiaľ zapadli niekde s fľašou v ruke.
Prišli veľké ryby mestského i cirkevného revíru
(tí cirkevní to mali ťažké,
hlavne ten, čo skúša veľký svet,
zavesila sa na neho pani Prísavníčka a bez hanby sa nechala počuť:
"jój, jaký si Ty krásny, Teba je škoda, šak ja bych Ťa hned aj tuto!".
navrávala som si, že len zle počujem,
no keď sa podobne previedla aj tomu mladému s kolárikom,
mala som dosť)
S časovým sklzom sa teda začalo,
žvástami veľkej šťuky mestského revíra.
Ako inak príhovor plný fráz typu:
"Ako je dobre pri rodinnom kozube,... ako nás hreje pocit byť s našimi najbližšími,...
domov je tam, kde je láska,.. na sviatky sa cítime dobre len medzi svojimi blízkymi.."
Nemusím ani vysvetľovať ako som sa trápne cítila počúvajúc takéto hlody
pri pohľade na ľudí, ktorí nemajú, kde skloniť svoje boľavé kosti a rodina ich buď sklamala,
odsotila na daľšiu koľaj, či v menej bolestnom prípade "len" odišla žiť hore..
No, asi som príliš náročná, ak si myslím, že ľudia ohrievajúci si zadky na vysokých stoličkách
by mali vedieť ohodnotiť situáciu.
Potom to prišlo,
začalo sa obsluhovať, pobehovať, roznášať,
brali sme jeden tanier za druhým a kmitali medzi stolmi,
až pred koncom milá pani Prísavka zahlásila:
"Nedávaj tam toho toľko, nech si máme, čo rozdeliť
a prepočítaj balíčky, či ich je dosť,
nás je tu desať, tak tie daj bokom."
Len mi padla sánka a srdce zachvátil strach,
že to tak môže fungovať na všetkých večerách pre opustených. :(
