Uplakaná som prišla k Božiemu trónu, že nič nezvládam a nič neviem, také tie "sebaľútostné žvásty", ktoré občas asi sadnú na každého a je len na nás, ako dlho sa udržia.
Vyplakávala som o tom, že neviem spievať a všetci okolo vedia, že gitary sa už radšej nedotknem, lebo všetci sú lepší a organizovať mi, Bože, už tiež nič nedávaj, však som neschopná. A blábláblááá.
Môj kamoš by povedal: "Hmm. Chudera."
Ale ja som tam len sedela a rozhadzovala rukami, ako ma vôbec mohol stvoriť takú a takú a prečo ma radšej inakšiu nestvoril. Prečo mi nedal dajaký vysokotriedny talent, ktorý by každého uchvátil a očaril. Jednoducho, sebaľútosť na entú.
No a Pánko sa neunúval ani reagovať, čo vo mne provokovalo ešte väčší hnev a rozčúlenie.
"Tak čo sú tie moje talenty???" zvrieskla som na plné hrdlo.
"No ta? Len Ty!" Zrušil ma po východniarsky. :)
Je to srandista a to mi na Ňom imponuje. Vo sne, ale aj v realite.
Tak už žiadna chudera, aby som tie TaLenTy nezakopala. :)
