Sedím rozvalená na mojej štvornohej priateľke (rozumej posteľ),
v takmer vyrabovanom byte si triedim myšlienky,
vyniesla som štyri igelitky plné najrôznejšieho odpadu,
od vreckoviek, cez pokazené zavareniny a zlomené trojmesačné víno,
až po plastových "priateľov prírody" udržiavajúcich nás pri živote
vďaka svojej užitočnej náplni,
veru, veru, neboli to len nádoby bez zmyslu,..
Hoci mne sa práve dnes zdá moja hlava nádoba vyprahnutá,..
Po akademickom roku v cudzom meste, v cudzom byte, s už dávno nie cudzou osobou.
Človek si na všetko zvykne, ale je zvyk plnohodnotná náhrada šťastia??!
Zvykla som si bývať so ženou, mám štyroch bratov a bolo to ťažké,
ale po pár dňoch som si zvykla a dnes som šťastná za túto skúsenosť,
vďačná za spreneverenie predsudkov,.. (vďaka Sjuzi:D)
Zvykla som si študovať slovenčinu,
najskôr mi pomáhal plač,.. Špongiový vankúš pod hlavou jemne žblnkajúci mi dodával sily,
neskôr československé filmy vo filmovom klube, či vypadnutie k žltkavej tekutinke v bielom klobúku,
večerné vandrovačky po betónovej džungli, ale aj stretnutie s Priateľom v tichu kostolíka...
V poslednej dobe som nadšenec bublifukov a iných infantilných zábaviek (mimochodom teraz zháňam kaleidoskop:D),áno, áno, pomocníci mojej makovici...
Zvykla som si chytať moderátorov za slovíčka a ešte oveľa viac si vážiť tú moju rodnú komoleninu- gebuzinu nárečových slov,.. a just budem šecko ešče vácej tvrdit!!:)
Zvykla som si jesť "bárčo a bárskedy", narvem do brušenka pokojne aj nejaký ten "sajrajt" vyprodukovaný fantazírovaním jednej z nás, alebo môjho labužníckeho bračeka.
Zvykla som si flákať sa za touto otváracou skrinkou so všelijakými cuplíkmi a pri tom sa hrať na úmorne študujúcu kôpku inteligencie.
Iní si zase zvykli na to, že keď prídem do ich spoločnosti, mäkké stretnutie to veru nebude a že rozhovory nebudú na úrovni, ale na "úrovny" (skúšku z ortografie aj ortoepie mám šťastne za sebou:)),
museli si zvyknúť aj na moje bublilfukovanie vždy a všade, aj na moje mierumilovné odpisné údery pod hranice všetkých morálnych zásad.
Len ja si stále nezvykám na to, že byt je prázdny, ale nie prázdnejší ako moja hlava,
lietajú v nej bubliny prepichnutých slov, stroskotaných snov,..
S akými obrovskými ideálmi ide človek do sveta, do cudzieho mesta, do školy,..
Stroskotali...
Mnohé neočákavané vykvitli...to je pravda, ale pády z konárov vysokopoložených snov stoja občas odreté kolená či zvýšený tlak...
A predsa som optimista štverajúci sa na ten najvyšší konár Pagaštanu snového, ktorý si zacelí rozbité koleno a v novom roku, ak Boh dá, bude opäť radostne a pomaličky padať z konára sna na konár zvyku...
A tak si lietam som šťastný a tak si lietam raz navždy, a tak si lietam to nedokáže každý a tak si lietam raz navždy,....
