Moju premrznutú dlaň zrazu prehrialo teplo detskej rúčky,
nemala potrebu mi vysvetľovať, prečo prišla,
čia je,
s detskou dôverou len išla tam, kam som ju viedla,
jej brat mi ju už spomínal,
ale nebola som si istá
a tak mi len povedala:
"Olám sa Emka a mám šesď ločkov."
Sadla si mi na kolená,
bez okolkov,
zapletala farebné vrkôčiky na novom šále,
dostala ho od Ježiška,
od Toho Ozajstného, Pravého, Jediného,
nevšedného,..
S každým novozapleteným vrkôčikom
sa mi pochválila,
bez slov,
tajomné ticho kostola nezradí,
len podvihla rúčky
a očká sa jej stratili pod úsmevom spustenou lavínou líc,
pobozkala som jej čiapku,
na znak, že sa mi páči,
rozplietla a začala odznova s novými farbami,
nádherná,..
A znova ten istý kolobeh, nezovšedniteľný!
Vtedy prišiel Pravý Jediný do mojej duše..
Anjelik, čo zrútil stereotyp,
vonku sneží a čosi padlo do duše,
natrvalo.
