Včera som išla na omšičku,
chcela som poďakovať za zázračne krásny deň
a tak..
Jednoducho som mala na to chuť.
(mám ju celkom často a to ma celkom teší:))
Všetko prebiehalo podľa plánu,
deti sa jašili a behali po kostole,
spevokol bol skôr gitarkol,
štyri gitary, hrajúce podľa svojej originality - každá v inom rytme,
decká ukazovali odrhovačky,
no prosto krása,
po požehnaní to však dostalo celkom iný rozmer.
Farálko zostal stáť na svojom mieste
a ja sa stavím, že polovica kostola sa zľakla,
čo od nás ešte môže chcieť.
Všimol si to,
so strachom v očiach predniesol:
"Nie je to zaujímavé,
že tu deti spievajú a ukazujú, že
Zlož svoju starosť na Pána?
Im sa to ľahko spieva, oni starosti nemajú,
ale kto z nás dospelákov to tak zaspieva?
Všetci sa tvárite jak po mŕtvici."
A tak tam ten fárky vpredu dal signál spevokolu
a išlo sa,
začal on: ruky na rameno,
ááááá Zlož svoju (ruky dolu) starosť na Pána (ruka na hlavu a do nebies...)
a On sa už postará.
Chvíľu spieval len on a falošné decké hlasy,
po prvotnom ostýchaní sa pridali študenti a iní mládežníci (medzi nimi aj ja),
dedko žmurkol na babku a rozhýbali staré kosti,
nakoniec celý ten kostol prehučal originálne hrajúce gitary
a bola to šupa,
to Vám poviem :)
Je skvelé, keď farálko je bláznom pre Krista,
no fakt díky :)
