Dnes si niekde cupitá a do topánok jej presakuje Brno, čo jej ponožka načerpá, vyleje sa z oka. Po líci sa jej rynie roztopený sen. Niektoré sny môžu priniesť len zlomené srdce.
Brodí sa ulicami neznámeho veľkomesta s neznámym malopocitom a len nevodeodolná špirála dáva domáce vezänie kvapôčkovým infekciám smútku.
A Agátka nie je jediná. Sama v cudzom meste. Zmätené kroky čerstvých kolegov prvákov v neznámych mestách s neznámymi pocitmi, s taškou plnou povinnej literatúry a s ponožkami nasiaknutými slznou minerálkou, sa mútia kde-tu a nadávajú na život, že sa tá výška nedá zvládnuť. A my, starší, im s radosťou povieme o tom, ako ten či tamten profesor preriedili ročník o polovicu. Nedodáme im odvahy.
Inak to treba!
Neboj sa! Dobre bude. Zvládneš to!
Nikdy sa nevzdávaj a dobre bude. Ty na to máš!
A bol to Tvoj sen. Tak za ním choď.
Držím palce všetkým Agátkam a Agátom, ktorí sa pustili do toho boja!
Nebojte sa! Len treba trochu medu z Vás "vyždímať", a na to tí profáci sú.
