Teda, ak sa riadime výrokom, že alkohol je metla ľudstva.
Musím povedať, že som už, čo sa tejto tematiky týka, videla toho dosť,
myslela som, že rovnako ako všetci mladí,
ale mýlila som sa, pohľady toho víkendu ma dostali na kolená,
a moje srdce zatriasli v najistejších komnatách.
Fu!
Možno tento článoček nevyjadrí to, čo túžim vypísať a vypustiť, ale...
Išli sme domov po sobotnom večere, ako vždy z obľúbeného podniku
a on sa knísal vonku,
poznám ho,
ale nie takého,
vedela som, že si rád potyká s fľaškou a že má rád vždy naložené vo fajočke,
ale ten pohľad ma vyplašil,
fakt,
roztrasený mladý chlap,
ktorý nevedel poriadne artikulovať,
stáť ani si zapnúť zips na nohaviciach,
neopovrhujem ním, ani vo svojom srdci, ani týmto článkom,
pretože ho poznám aj z inej strany mince, len ma to akosi vykoľajilo,
mať dvadsať a priateľov a neúplnú rodinu a piecť v noci oblátky
a potom zrazu nebyť nikým len niečim na diaľkové ovládanie,
vlastne ani nie diaľkové, stačí len priložiť k ústam, vdýchnuť
a rátať do desať a svet je hneď krajší.
Len prečo sa mi zdá, že to nie je až také ružové.
Bože, čo s tým??
Išla som domov so škatuľkou oblátok
a s päťstovkou vo vrecku
v ústrety Vianociam a on šiel predo mňou,
neúmyselne roztancovaným krokom,
brejkeri sa mohli schovať,
vždy je taký.
Opitý.
A už šesť rokov sa ma to pýta,
lebo som raz išla s gitarou,
nikdy nezabudne,
zabudne cestu domov a zabudne svoje meno,
ale nikdy nezabudne na:
"Ahoj kočka! De máš tú gitáru, kedy mi už zabrlinkáš?"
